SOM DUCH

Cez matné slko v dverách vidno zažnutie žltého svetla. Takže počul môj piskot a o chvýľu vyjde von. V svetle sa mihol tieň a začal odomykať dvere. Vychádza a bez ohľadu na ostatných členov rodiny zabuchne. Opúšťame dvor a pokračujeme ďalej.

Cestu nám udávajú lampy verejného osvetlenia a biela čiara krajnice. Zatiaľ tu je pusto, ešte je to málo okoloidúcich konformné, ale obaja vieme, že čím hlbšia bude noc, tým sa aj táto cesta stane živšou. Život sa teraz sústredí do okolitých domov- pestrofarebné žiary televízorov presakujúce cez úhľadne zrolované záclony, ľudia prežívajúci skutočnú radosť z neskutočnej reality.

Vraj tam má byť plno, nevadí. Križujeme cestu a pomedzi stromy parku už vidno náš cieľ. Je ním stará ošarpaná budova. Presne dotvára centrum dediny podľa vzoru všetkých ostatných. Vychádzame po červených kachličkách schodíkov, a cez veľké presklenné dvere vchádzame dnu. Po schodoch na poschodie, ďalšie dvere.

Vo väčšej miestnosti sa okolo stolov krčí zo dvadsať postáv. Kamoš hned zapadne, ja stojím nikým nepostrehnutý v strede cirkusu a stávam sa duchom. Splývam so stenami, s podlahou, do ktorej vzklepávajú rytmus piesne, s dymom z úst, s kartami plieskajúcimi o stôl, so zvonením mincí, s pevne zovretými pohármi, som neustále plnofarebný chameleón a premenlivá medúza zároveň. Až teraz vidím úzkosť, je všade okolo, v nábytku, v stupídnych obrazoch, je v lúčoch vychádzajúcich z očí návštevíkov. Pocítiš ju až keď splynieš s prostredím ale myseľ si necháš otvorenú.

Kamarát má biznis. Piati sa zložia na vodku. Ešte vyberajú druh, škoda že niet na výber. Dokončené, rozhodnuté, a už jeden uteká do vzdialeného obhodu. Má asi dvanásť ale v Kocúrkove to nevadí. Je späť aj s alkoholom. Fľaša- jediné nehybné miesto vo Vesmíre, dajte im fľašu a spravia čokoľvek. Vychádzajú von, ozývajú sa aj prvé ódy. Pohárik sa rytmicky vyprázdňuje a plní, tváre sa sťahujú do grimás hnusu a radosti. Zrazu odchádzajú a ja viem, ako to bude pokračovať. Nepotrebujem to vidieť. Viem, že treba zmenu no nateraz aj ja privriem oči a odchádzam. No čo, veď to robí každý!

Brqano