|
| |
 |
|  |
Niekedy nie je na zahodenie si sem-tam spomenúť na rady, čo nám boli v detstve vtĺkané. Nemám na mysli rady typu "So všetkým sa podeľ" a "Fajčenie škodí zdraviu", skôr by som spomenul praktickejšie, napríklad - neprekroč cestu, kým sa malý zelený panáčik nezmení na grínpízáka. Premýšľal som, ako splatím dlhy, hypotéku, alimenty a kde zoženiem peniaze na chľast, bolo prítmie, také príjemné, podvečerné šero. Kráčal som po chodníku, prešiel som ku prechodu, pokračoval som a potom tma.
Tak dobre, som mŕtvy, povedal som si a uvažoval som, čo budem robiť ďalej. Mohol by som tu len tak sedieť a plakať, keby som sa mohol hýbať. Na nedýchanie som si o chvíĺku zvykol a mal som pocit, že to, čím teraz premýšľam, je akési nové hmotné telo, ktoré zatiaľ neviem ovládať. So všetkým vypätím síl som pohol palcami na nohách, a pri tom som vedel, že palce, ktorými hýbem, už nie sú fyzické. Bol som si však istý tým, že nie som duša, že nie som abstraktný - na to som sa cítil až priveľmi hmotne. Mal som kopu času na premýšľanie a zoznamovanie sa s mojou novou podobou. Nebol som zúfalý ani zdesený, všetko mi prišlo prirodzené, dokonca omnoho prirodzenejšie ako fyzická podobizeň. Ani sa to nevylučovalo s mojím ateizmom. Bolo to tak, ako to byť malo. Začal som veľmi slabo vidieť a počuť. Ostril som uši (ak som nejaké mal) a chvíľku som počúval chudáka, ktorý ma nedobrovoľne zmazal z katastra živých. Pobehoval tam, bohoval, ježišmárioval, potom zrejme telefonoval, áno, volal záchranku. Pocítil som slabé šteklenie. Prechádzalo celým mojím ja, celou mojou podobizňou, mojou prázdnou amébou, a ja som sa zrazu postavil. Obzeral som sa. Bol som akýsi zvláštne priehľadný, no nie neviditeľný. Tam, kde mali byť ruky, trčali dva zaoblené pahýle. Pohyboval som sa po podobných končatinách. Po čase som si uvedomil, že to je ľahšie, ako skutočné chodenie. Asi najzvláštneiší bol pohľad na moje vlastné, čudne schúlené telo, z ktorého sa teraz valil prameň krvi. Chlap sa nad ním skláňal, hmatal pulz. Bolo to komické. Prišla záchranka, lekári prehliadli telo, sirény húkali. Naložili mŕtvolu do sanitky. A ja som vhupsol za ňou. Sedel som na kolenách lekárovi, určite ma nevidel, no stále šepkal, že mu je hrozná zima a potil sa.
Počas preparovania tela na pohreb som sa rozhodol vzdialiť sa. Zas tak dobre sa poznať nechcem, už som sa v sebe špáral dosť. Zahnem o pár poschodí vyššie, na gynekológiu, povedal som si. Výstup po schodoch nebol ťažký. Kráčalo sa mi ľahko, mal som pocit, že sa vznášam. Prechádzal som cez sestričky, ktoré striasalo od zimy, vždy sa im jemne zatriasli prsia. Bolo to sexy. Hľadal som gynekologické oddelenie. Keby som sa aspoň mohol spýtať na informáciách. Hmm, toto vyzerá byť ono, podľa cedule. Tak a ideme na to. Zhlboka som sa nenadýchol a pozrel som sa na zavreté dvere. Žeby to fungovalo? Chcel som zavrieť oči, len tak, z reflexu, no nedalo sa, žiadne som nemal. Pomaly som sa priblížil ku dverám a spravil pár krokov. Fungovalo to! Viem prechádzať cez zavreté brány a steny! Bola mi šialená zima a celý som sa triasol, ale podarilo sa mi to. Pozoroval som lekára. Pripravoval nástroje, po chvíľke sa otvorili dvere a vošla pacientka.
"Dobrý deň, posaďte sa." Povedal doktor a nasadil si biele rukavice. "Dúfam, že išlo všetko v poriadku." Pacientka prikývla, posadila sa, nebola tam prvýkrát, vedela, čo má robiť, rozkročila nohy, vyhrnula si sukňu, stiahla si nohavičky. Obišiel som kreslo, aby som si lepšie vychutnal výhľad. Tam, kde by sa mal nachádzať môj penis, som pocítil zvláštne šteklenie. Žeby moje pudy spolu so smrťou nezmizli? Freud tvrdil, že celý život sa točí okolo sexu. Keby vedel, že aj smrť, bol by celkom iste nadšený.Žena bola nervózna, spolu s doktorom sme si detailne obzerali jej lono, zavádzal doňho zrkadlá. Dostal som chuť onanovať. Mal som smolu, nemal som čím. Tak som sa aspoň pozeral.
Chvíľu som sa túlal po rôznych oddeleniach. Skúšal som zdvíhať predmety, to sa mi nedarilo, hoci som bol presvedčený o tom, že medzi mnou a svetom je stále isté fyzické puto. Potom som sa vrátil do márnice. Telo bolo umyté, oblečené, pripravené na pohreb. Tešil som sa na trúchliacich. Bol som zvedavý na to divadlo, na tú frašku.
Nespal som, zistil som, že ani spať nemôžem. Vôbec som sa neunavil. Bolo to príjemné a nepríjemné zároveň. V pohrebnom voze som sedel ešte predtým, ako tam prišiel vodič. Už bol nachystaný, interiér bol mäkký, pohodlný. Zadné zrkadielko bolo natočené nabok. Pozerať sa na rakvu počas jazdy by asi nebolo nič moc. Čakal som. V diaľke som zbadal niekoľko mužov, niesli rakvu, potom ju strčili do zadného priestoru. Nastúpil vodič, naštartoval. Zapol rádio, práve hrali pieseň, v ktorej sa dookola opakovalo "Life is beautiful, life is beautiful". Sedel som vedľa neho. Za mnou moje mŕtve telo. Situácia ako z nemej grotesky, zasmial som sa. Myslím, že vodič spozornel a otočil sa. Ak sa mu tu mŕtvi takto smejú často, je to job za všetky drobné. Zaujímalo by ma, koľko im platia.
Všetci boli v čiernom, plakali, alebo sa tak aspoň tvárili. Bola tam aj moja bývalá žena, tá, ktorej som, ako som vám už spomínal, platil alimenty, a teraz som nevedel, či plakala pre to, že som zomrel, alebo pre to, že už nebude dostávať taký pohodlný a pravidelný finančný prídel. Kňaz niečo trepal, vôbec to nesúviselo s tým, že som zomrel, a vôbec to nesúviselo s mojím životom. Ale aspoň Richard nezabudol, aspoň ten sa na to nevysral a nenechal formalitu formalitou, vybral playlist, ktorý som mu povedal, nech mi dá zahrať, keby sa mi náhodou niečo stalo. "Já vrátim se zpátky" vyvolalo kyslé výrazy všetkých prítomných a to ma nesmierne tešilo. Vždy som dúfal, že si tie tváre budem môcť pozrieť. Keď už odísť, tak aspoň s humorom. Ale ja som neodišiel. No jedno bolo isté. Mal som pokoj.
Keď sa zošerila noc, cintorín mi neprišiel ani zďaleka taký desivý, ako zaživa. Bolo to zvláštne, ale príjemné miesto, ako stvorené na oddych, posedávanie na náhrobkoch a špehovanie morbídnych párikov. Konieckoncov, aj tu som raz pretiahol Anču, len tak, nudili sme sa. Myslím, že to bolo na tejto lavičke. Je to ironické, úsmevné. Sedel som tam ešte dobrých desať minút, a v tom som uvidel muža. Sedel vedľa mňa. Nepočul som ho prichádzať. Pozeral som sa naňho, on sa usmieval, hľadel do diaľky. Vie, že som tu? A prečo sem prišiel? Asi nejaký samotár, filozof, spisovateľ alebo podobný chuj.
"Zaujímavé, že?"
Strhol som sa. Pozeral sa na mňa, videl ma, vnímal ma, alebo sa mi to len zdalo, blúznil som.
"Čo... vy ma.."
Jachtal som. Myslím, že som dokonca cítil strach.
"Áno, áno. Nebojte sa. Tiež som mŕtvy. Už niekoľko rokov. Ako vidím, zvykli ste si rýchlo. Je nás viac, len sú všetci zalezení, po bytoch, a tak, o tomto čase sa kopa ľudí sprchuje, a prečo nevyužiť príležitosť."
Mlčal som, nechal som ho hovoriť. Bol to rozprávačský typ, vyjadroval sa príjemne, mal chrapľavý, charizmatický tón hlasu. A mal očividne veľa odžité - alebo skôr odumreté. Mohol byť kľudne spred sto-dvesto rokov.
"Tak čo, kedy vás kleplo? A ako vlastne?"
"Včera. Zrazilo ma auto."
"Ách, zrazilo auto. Pán je pohodlný. Mne mafiáni pekne poodsekávali prsty, jeden po druhom, a potom ma hodili psom. Na pohrebe som radšej ani nebol."
Potom sa rozosmial. Rozkašľal sa. Jeho priehľadné telo sa vlnilo. Potom na chodník vypľul hlien.
"Vidíte, aj ja mám zdravotné problémy. Ešte aj teraz. Nie ste duch, ako by ste si mohli myslieť, ste jednoducho mŕtvy, no stále pevne fyzicky viazaný k zemi. Je to nič moc. Ehm. Ehm."
Stále kašľal.
"Kurva. Moc fajčím."
"Vy.. môžete fajčiť?"
"No, hej, ale trvalo mi hrozne dlho, kým som sa to naučil. Kým som zapálil tú prekliatu cigaretu, kým sa mi podarilo prísť na to, ako inhalovať dym."
"Inhalovať? Vy dýchate?"
"Nie, nedýcham, to nemusím. Ale keď chcem, môžem. To, do akej miery sa naučíte ovládať vašu fyzickú podobu, je na vás. Kľudne môžete aj roky ležať. Ájajaj, už sú tu, pozrite."
"Kto? Kto je tu?"
"Exekútori."
"Exekútori?"
"No samozrejme, čo ste si mysleli, že po smrti nebudete platiť ? Óhohó, ste na omyle. Boli ste zadlžení?"
"No, úprimne, hej, bol som v dosť solídnych sračkách."
"A ešte stále ste. Vláda živých sa dohodla s vládou mŕtvych na týchto niekoľkých verejnosti utajených krokoch. No teraz vám.. che, che, no, veď sa pozerajte."
Čierne, pedantne vyleštené auto prudko zabrzdilo pri mojom náhrobku. Zaplo smerovky, svetielkovali. Vystúpil z neho chladne vyzerajúci muž v obleku s kufríkom. Nevedel som, či bol živý, alebo mŕtvy, či mal srdce, alebo nie, ale to som konieckoncov o exekútoroch nevedel ani zaživa. Pozeral som sa z diaľky. Prišiel ku hrobu, chvíľu stál, čítal meno, vytiahol listinu, niečo na ňu napísal, položil ju na náhrobok, odkašľal si a začal hovoriť.
"Nezaplatili ste dlh našej spoločnosti. Váš nedoplatok je vo výške 5820 Eur. Teraz vám bude skonfiškovaný tento majetok."
Zohol sa, nadýchol sa a sfúkol mi sviečku. Chvíľku sa vyškieral, užívajúc si svoju prácu a potom nastúpil naspäť do auta. Odfrčal preč a zanechal za sebou len odtlačky pneumatík.
"Do riti, to fakt nedajú pokoj ani po smrti?"
"Tiež som si hovoril, keď som umrel. Hmm, to už je doba. Mladosť, che, che."
"A dokedy mi budú sfúkavať sviečky?"
"Kým nesplatíte dlh."
"Mal som sa dať spopolniť."
Opäť sa rozosmial. Ešte zopár minút sme sedeli, on fajčil. Čosi si pospevoval, znelo to tak mŕtvolne živo, a zase fúkal vietor. Chvíľami som mal pocit, že ho cítim, no potom to zase prešlo. Asi je to vec cviku. Zima mi začala celkom chýbať.
"Poďte, trochu vám to.. poukazujem. Hmm.. nepotykáme si? Som Jožo."
"Andrej."
Podal som mu priesvitný pahýľ. Pomalým, ležérnym krokom sme kráčali po chodníku. V diaľke sa začal rysovať kostol. Pomaly sme vošli dnu. Sedel tam zástup mŕtvych ľudí, ktorí napäto počúvali hlavnú mŕtvolu, ktorá čosi horlivo vykladala.
"A nášmu pánovi budete slúžiť a báť sa ho, a on vám dopraje večnú smrť po smrti!"
"Smrť po smrti? Ich to ešte neprešlo?" šepol som.
"A čo si čakal? Veď sú to kresťania."
Začali čítať prikázania. Viac-menej tie isté, čo som si pamätal z kostola, až na to, že namiesto "Nezabiješ" použili "Neexhumuješ." Chvíľu sme ich pozorovali, zas mi z toho bolo na vracanie, tak sme sa zdvihli a šli sme ďalej.
"Vieš, Andrej, smrť nie je až taká zlá, život mi ani veľmi nechýba. Mám tu všetko, čo potrebujem."
"Hmm, no, asi si zvyknem."
"Čo iné ti zostáva?"
Mlčal som. Išli sme ďalej, on si čosi mumlal. Niektorí mŕtvi sedeli na náhrobkoch, vyzerali nevzrušene, sem-tam sa na mňa pozreli, nezakývali, neprehodili slovo. Ako za živa, rovnako mŕtvi, rovnako prázdni. Cítil som sa ako doma. Prešli sme k okraju cintorína. Jožo vystrel ruku a ukázal smerom na mesto.
"Tam už nechodím. Nemám to tam rád. Tu je pokoj."
"Hmm, asi tu tiež chvíľu zostanem."
Sadli sme si. Pozorovali sme pár mŕtvych detí. Rozprávali sa, tón maly tajomný, konšpiračný.
"A myslíš, že keď vyrastiem, budem zombie?"
Pozoroval som ich. Čo teraz? Možno si niekoho nájdem, možno zostanem sám, ako za starých časov. Budem mať problémy s dlhmi, naučím sa udržať knihu, dočítam, čo som nestihol. A keď ma to prestane baviť, jednoducho sa prechástám k... smrti?
|
|
|
