|
| |
 |
Posledný mohykán
Autor: ericek (Občasný) - publikováno 10.8.2009 (19:57:37), v časopise 10.8.2009
|
|  |
Holil som sa do hladka, akoby ma tam, vedľa, v izbe čakala žena, ktorú chcem zaujať, na ktorej mi záleží. Nečaká. Prechádzam si dlaňou po tvári, akoby to robila tá, čo na mňa nečaká. Ocenila by moju snahu o odstránenie pichľavého strniska. Hladím sa po tvári, aby som sa necítil tak sám. Po tvári, ktorá ani zďaleka nie je taká hladká, pretože už dávno som sa neoholil bez porezania. Moja ruka podlieha nekontrolovateľným náporom chvenia, ktoré prichádza, keď pozerám do zrkadla pokrytého nánosmi špiny a pastou na zuby, nezriedka s pátosom. Zhruba sa tam črtá moja podoba. Zdá sa mi, že v ňom vypadá ako nejaká zvláštna, rozmazaná avantgarda. Zmätený pokus cirkusanta.
Je možné, že sa vždy porežem kvôli tomu, že pri holení vidím iba obrysy tváre. Ale to nevysvetľuje to chvenie rúk. A vídam až príliš veľa rovnako dorezaných tvárí a existencionálne roztrasených rúk a tiel. A určite nemajú všetci tak špinavé zrkadlo. Kráčame oproti sebe. Často zhrbení. Skrytá hlava medzi plecami, so zakaleným pohľadom. Sme mortalizované JA. Zapol som si rádio pre rozptýlenie obáv z krvi.
S oblepenou tvárou, lacným hajzlákom, hľadím stále do zrkadla. V nánose špiny sú biele bodky na tvári takmer nepostrehnuteľné. Odlepil som si kúsok a namočil prst do rany. Znovu a znovu. Kreslím obrysy tváre. Aby som vedel, kde sa mám postaviť. Aby som vedel, že som ešte nezmizol.
Ona je ešte v posteli.
„Vstávaj!“
„Čože?“ zodvihla hlavu a znechutene na mňa hľadí.
„Povedal som ti, že máš vypadnúť, kým budem v kúpelni,“ oznámil som jej znudene.
„Povedal...“
„Tak prečo si to neurobila?“ spýtal som sa.
„Lebo,“ pauza, „lebo som myslela, že sa ešte pomaznáme,“ blahosklonný úsmev.
„Nikdy!“
„Ale...“
„Žiadne ale, vypadni!“ hovorím nekompromisne. Niekedy prídu chvíle, keď neznesiem pohľad na iného človeka.
„Si sviňa, vieš o tom?“ odpovedá smutne.
„Vieš, že to viem. Ale neodolateľná,“ usmejem sa.
„To som si myslela tiež, ale už je skutočne koniec. Koniec!“ vykríkla.
„Super.“
„Výborne.“ Zašklebila sa.
„Pohni sa, nemám celý deň.“
Urazene zviecha svoje telo. Odišiel som naspäť do kúpeľne, počkať, kým odíde. Zabuchol som dvere, ako symbol bodky za našim rozhovorom.
„Chceš ostať navždy sám? Ja sa už nevrátim, keď teraz odídem. Vieš? Čo je veľa, to je veľa!“ Slzy má na krajíčku.
„Viem,“ zakričal som ľahostajne.
„Ty si fakt taký skurvený mačo? Vedela som to už od začiatku, ale až taký?“ Už plače.
„Zjavne,“ zamrmlal som si pre seba.
„Máš pocit, že si nejaký posledný mohykán alebo čo? Trpiteľ a večný sebatrízniteľ? Mňa už nezaujímaš, aby si vedel,“ hovorí v pozadí vzlykov.
„Presne. Posledný mohykán. To by som chcel, bojovať s mohavkmi v lesoch, kde by som bol sám. So svojimi príbehmi a skalpami. Nechal by som si narásť obrovskú bradu a číro,“ kričím cez dvere a pozerám na svoj zasnívaný, detsky naivný úsmev v zrkadle.
Buchot v izbe a ďalšie buchnutie dverami. Odišla. Na zemi leží rozbitá telka s desivo rozškľabenou tvárou. S mučeníckym výrazom som ju prekročil a zamieril do kuchyne. Už som si asi zvykol. Na neporiadok aj scény opustených a sklamaných žien. S najväčšou pravdepodobnosťou sú už sklamané predo mnou. Ja to len zaklincujem. Niekedy ma to mrzí, ale mám pocit, že nie som ten typ, ktorý robí ľudí šťastnými. O tom vlastne svedčia všetci tragédi, ktorých nechávam na krajniciach za sebou.
Jediná škoda, že mi rozbila telku. DVD Posledného mohykána je, ako vždy, položené na stolíku. Instantne pripravené pre použitie.
|
|
|
