|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
Lekcia zo starostlivosti
Autor: ericek (Občasný) - publikováno 25.10.2009 (12:32:38)
|
|  |
„Teší ma, že ste sa k nám pripojili, Hans,“ vzal jeho ruku a ovinul si ňou krk. Hlavu si položil na jeho plece. „Ponúknem vám niečo? Nie? Ale veď nebuďte taký skromný. Aspoň niečo na pitie. Máte krásne telo, bol by som nerád, keby ste sa dehydratovali,“ vytočil oči k Hansovej tvári. Vymanil sa z objatia a odišiel do kúpeľne. Upravil si krátke fúziky, opláchol tvár.
„Už dlhšie som vás pozoroval,“ hovorí Hansovi od barového pultu, zatiaľ čo si nalieva whiskey so sódou. „Určite nechcete nič na pitie? Dobre teda! Pozoroval som vás už niekoľko mesiacov predtým, ako sme sa zoznámili. Vy ste si mysleli, že to bola náhoda. Nebola,“ zasmial sa.
„Ja som po vás totiž túžil už dlho. Bolo to niečo ako láska na prvý pohľad. Vlastne áno, môžeme hovoriť aj o náhode, lebo to vlastne náhoda bola, že som vás uvidel na fotke. Na fotke mojej kolegyne Berty, na facebooku. Tej, kde ste na pláži a obom vám vlajú vlasy o vietor. Vy, Hans, sa ich pokúšate skrotiť a zrejme táto vaša bezmocnosť vám príde taká smiešna, že ukazujete zuby,“ našpúli natešene pery.
„Bolo tam pod fotkou vaše meno, potom už bolo ľahké zistiť o vás viac, pod rôznymi malichernými zámienkami povyzvedať od našich spoločných známych zopár informácií. Samozrejme, že len zopár. Veď viac, to by už budilo pozornosť. Ale keď si poskladáte, milý Hans, štyri až päť informácií, tak vám vznikne ideálna základňa na začiatok. Viete, že čím som sa vami zaoberal dlhšie, tým som vás mal radšej? Vážne! Málokto má tak očarujúci život ako vy. Poznám ho možno lepšie, ako vy sám. Od útleho detstva až po váš nedávny rozchod s Petrou. A ako sa má Petra? Praje si, aby vás nikdy neopustila. Zariadil som to. Spôsobila vám mnoho bolesti. Ach, úbohý Hans,“ sadol si vedľa a začal ho hladiť na pravej ruke.
„Ani neviete, ako vás mám rád. Potrestal som ju. Nebudem hrať žiadne hry a poviem to na rovinu, spôsobil som jej omnoho väčšiu bolesť, ako ona vám vtedy. Chodil ste celé týždne zachmúrený, kruhy pod očami, a keď ste sa nechal zbiť v tej krčme, to mi bolo skoro až do plaču. Bolo mi vás veľmi ľúto. Nie, neďakujte mi, prosím! Prijmite to odo mňa ako dar, a čo ja viem, majte kvôli tomu aspoň dnes dobrú náladu. To ma bude tešiť najviac. Milujem rozdávanie darčekov práve kvôli tejto radosti,“ obliekol si sveter a odišiel si doliať alkohol.
„Prepáčte, to sú spôsoby! Určite je aj vám zima. Predsa len je už vonku chladno, začiatok Novembra,“ odišiel k oknu, „ani som si nevšimol, kedy opadalo lístie. Prikryjem vás. Ale no tak, určite je vám zima. Tak aspoň nohy. Mám tu ideálnu polohrubú deku, v ktorej sa budete cítiť, akoby vás práve zabalili do vatičky, ako panáčik v darčekovej škatuľke. Chápete tým prirovnaniam? Budete sa cítiť jednoducho skvelo. Ale iste, ja viem, že ste pochopili, neurážajte sa. Nikdy by som si nedovolil, čo i len naznačovať, že nechápete takýmto triviálnym veciam. Poznám vás, poznám vaše študijné výsledky aj výšku vášho IQ. Nie IQ z facebook testu, nesmejte sa. Tú skutočnú. Odpustite mi to. Je to nutné! Úprimné ospravedlnenie je vždy nutné, hlavne, keď ste si mysleli, že sa vás snažím zosmiešniť. Skôr táto predstava, že sa o to snažím je smiešna. Ach, prepáčte, ani týmto som vás nechcel uraziť. Radšej prestanem, lebo sa do toho zamotávam čoraz viac. Som nervózny. Viete, snažím sa na vás urobiť dobrý dojem, ale je ťažké byť prirodzený a uvoľnený pri tak očarujúcej osobe. Ak dovolíte, nalejem si ešte jeden pohárik na uvoľnenie,“ odišiel k barovému pultu.
„Viete, nie je ľahké vám toto všetko rozprávať takto tvárou v tvár. Človek sa miestami hanbí, červená, obáva sa, že by ste niečo zle pochopili alebo by ste sa, nebodaj, mohli začať báť, odsudzovať ma. Je mi jasné, že sledovať niekoho nie je celkom normálna záležitosť, ale nemusíte sa báť, teraz už sa skutočne nemusíte báť. V skutočnosti si myslím, že som neškodný, spoločenský, tomu nasvedčuje aj to, že vás tu mám, inteligentný a distingvovaný pán. Niektorí dokonca tvrdia, že vypadám veľmi dobre,“ spokojne sa pousmial.
„Starám sa o seba. Každý deň natieram krémom, jem vyváženú stravu, nefajčím, cvičím, jediným zlozvykom, ktorý mám je alkohol, ale myslím, že to s ním príliš nepreháňam. Ale veď vy mi rozumiete, čo je slabosť pre občasný pohárik, mňa neoblafnete Hans, nezabúdajte ako dobre vás poznám,“ zívol.
„Chcem sa starať aj o vás. Každému z mojich hostí sa snažím poskytnúť maximum starostlivosti, aby sa tu cítili tak, ako sa nikdy predtým v živote necítili. Myslím, že je to odo mňa to najmenšie, čo vám môžem dať. Veď vy ste mi dali seba, drahý Hans. Na to nezabúdajte. Veď to nie je len tak. Mohol by som vám dať masáž. Chcete? Ale no tak. Vidím to na vás. Váš krk je absolútne stuhnutý. Je to badateľné na tej neprirodzenej polohe, v ktorej sa skrúcate,“ podišiel k nemu a začal sa jemne dotýkať jeho krku, prekladať prsty z krku na plecia a naspäť.
„Teraz som si uvedomil, že by vás možno mohla trápiť moja orientácia, a preto ste taký negatívny. Nebojte sa nie som buzerant, teda pardon, homosexuál. Snažím sa byť politicky korektný za každých okolností. Veď viete, aké to je v dnešnej dobe, ak hovoríte, čo si myslíte, ľudia na vás čudne pozerajú. Nerozumiem tomu,“ mykne nechápavo plecami, „ale medzi nami, nikdy by som niečo také odporné, ako homosexuál, nemohol byť! Takže ak vás trápi toto, už ďalej nemusí. Môj vzťah k vám či slasť, ktorú mi poskytujete, sú založené na rýdzo emocionálnom základe. Na tom, že sa o vás môžem starať, že ste tu so mnou a takto nádherne konverzujeme. Už dávno som sa s nikým tak dobre neporozprával. A samozrejme, vyžadujem aj trochu telesného blízka, ale striktne odmietam, že by v tom bolo niečo sexuálne. Skôr bratské či kamarátske. Ako keď musíte spať spolu nahí, v tesnej blízkosti, aby ste nezmrzli na Antarktíde. Mýlite sa, keď si myslíte, že na Antarktíde nejde o potešenie, ale o prežitie, ani tu oň nejde, ide o prežitie, Hans! Sme predsa priatelia, nie sme? A vy predsa chcete, aby som prežil. Určite áno. Kto iný by sa o vás inak staral?“ prestal ho masírovať, hľadí, akoby do diaľky. Dlhé minúty je ticho.
„Pravdupovediac, o mňa sa nikdy nikto nestaral. Fakt nie. Ja viem, že je to neuveriteľné, ale nebudem vás predsa klamať. Pripadá vám to ako klišé? Veď aj je. A strašné,“ usmial sa. „Nenechajte sa pomýliť pohnutým tónom môjho hlasu, už ma to dávno nedojíma. Vysporiadal som sa tým. Všetci, čo sa nestarali sú už mŕtvi, nie je dôvod ďalej prechovávať nenávisť. Komu by to pomohlo? Mne určite nie. Mám im ísť odkopnúť náhrobky?“ zasmial sa, „nie som predsa dieťa, aby som si myslel, že vandalizmom niečo vyriešim alebo nebodaj nejako ublížim mŕtvym,“ opäť sa zasmial.
„Čo keby som vám urobil manikúru? Pekné nechty sú základ života! Samozrejme, bude to veľmi decentné, veď ste muž. Iba ak by ste chceli niečo extravagantnejšie. To však nepredpokladám. Nepasovalo by to k vám. K vášmu konfekčnému obleku, konfekčnému kabátu, topánkam a rovnako konfekčnému účesu. Samozrejme, tým nechcem povedať, žeby na tom bolo niečo zlé. Veď moje topánky aj kabát sú rovnako konfekčné, ako by som sa mohol nad vás teda vyvyšovať? Ja len, možno na zmenu alebo aspoň nejaké oživenie nie je nikdy neskoro. No každopádne, to sa netýka nechtov, vám by určite žiadny typ extravagantných rúk nepristal. Iba to opilníkujeme a upravíme lôžka nechtov. A potom prejdeme na pedikúru. Musíte byť ako v nebi, nemám pravdu? Vždy som túžil, aby to niekto spravil pre mňa, ale nie za peniaze v salóne. To nie je ono, podobne ako sex s prostitútkou. Viem trochu veštiť z dlaní. Veľa ľudí to podceňuje. Zavrhuje, s tým, že sú to nezmysly, ale ja nie. Pozriem sa na váš osud. Je to zaujímavé, ale máte veľmi krátku čiaru života. Nemusíte mať strach. Myslím, že vo vašom prípade to určite nebude pravdivé, môj milý,“ povzbudivo skrútil ústa do ťažko identifikovateľného útvaru. Dokončil manikúru a prešiel k nohám.
„Viete, že posledné dva mesiace som býval v prenajatom byte vo vašom dome? Aby som vám mohol byť bližšie. Nevšimli ste si to. Na jednej strane ma to zarmucovalo, ale na druhej by už nebolo možné vás sledovať v takej miere, v akej to bolo potrebné. No pomysleli by ste si niekedy, že by som mohol byť váš sused? Nikdy neviete, kto je vaším susedom. Mohli sme takéto posedenia praktikovať už dávno, nebyť vašej nevšímavosti, Hans.“ Nalial si ďalšiu whiskey.
„Čas uteká tak rýchlo v milej spoločnosti, pozrite, už sa zotmelo. Uvaríme si večeru, určite ste už aj vy hladný. Viem, že nemáte rád huby a mrkvu, takže niečo bez týchto ingrediencií. Podľa mňa cestoviny s tuniakovou omáčkou nič nepokazia. Ach, teraz som si spomenul, keď som otvoril chladničku. Darček. Spoznávate túto ruku? Nie? Ale určite spoznávate tento zásnubný prsteň. Ešte stále ho nosila aj napriek tomu, čo vám spravila. Nemohol som to strpieť. Bola to urážka. Čo by som to bol za priateľa, keby som vás nechal urážať, nemyslíte? Chcel by som od vás to isté v takej situácii. Poďakujete mi neskôr. V prvom rade sa musíme najesť. Vonia to krásne.“ Premiestnil Hansa k stolu a potom si tam sadol aj on.
„Zdá sa, že vy nie ste hladný. Ale to je na druhej strane pochopiteľné v danej situácii. Mali by ste sa uvoľniť, nervozita by vás mohla zabiť. To je, ale irónia,“ začal sa smiať. „Samozrejme to nemusíte jesť, ak nechcete. Premiestnime sa do obývačky.“ Premiestnil Hansa späť na pôvodné miesto. „Pozrieme si nejaký...“ Zaznel zvuk zvončeka vchodových dverí. Jeho hlava vyletela smerom za zvukom. Chvíľu vetril ako vyplašené zviera. „Kto je?“ Rýchlo odtiahol koberec, na ktorom je gauč, na gauči je Hans, na Hansovi leží klobúk, čo mu spadol z hlavy pri posunutí gaučom, pod kobercom sú vyklápacie dvere a pod nimi miestnosť pre priateľov ako je Hans. „Musíte sa na chvíľu schovať dole, môj milý. Nemôžeme, predsa, dopustiť, aby vás tu ktokoľvek videl, to by nás mohlo kompromitovať! Bude to iba chvíľa, čo najskôr sa toho človeka zbavím a budeme pokračovať v tomto krásnom rozhovore, pustíme sa do toho filmu. Aspoň sa spoznáte s ostanými.“ Zasnene Hansa pohladil a sotil dolu otvorom.
Hansa pád z trojmetrovej výšky ani trochu nebolel, pretože je mŕtvy rovnako, ako ostatní v miestnosti pod podlahou. Musí si na miestnosť pomaly zvykať, pretože to je odteraz jeho nový domov. Plný tmy, hnijúceho mäsa a kostí. Hore sa pozrie už len zopárkrát, dokým sa tiež nezačne meniť na kopu hnijúceho mäsa a kostí. Zmena nastáva v dôsledku zanedbanej výchovy, hygieny a nedostatku materinskej lásky. A samozrejme, tiež kvôli tej hrubej čiare od povrazu na Hansovom krku.
Neskôr, keď návšteva odišla, sedia pod jednou dekou a pozerajú pokojnú melodrámu pre starenky. Hostiteľov najobľúbenejší žáner a nebohý Hans sa musí prispôsobiť. Nemá žiadne slovo v tomto dome. Sviečky dotvárajú príjemnú atmosféru. Hans sedí pokojne, tak ako bol uložený, s obviazanou hlavou, ktorú si rozbil pri páde. Aj mu ju vyčistil a pofúkal. Skutočne by mu to za iných okolností pomohlo. Aspoň opticky. Hostiteľ sa už nepýtal a nalial whiskey aj Hansovi. Hans nemá chuť na whiskey, iba tam tak posedáva, hľadí nemo na film, zrejme premýšľa. Chvíľami by čitateľ, ktorý začal až touto scénou neveril, že je mŕtvy a ten, ktorý ňou nezačal, zabudol, že je mŕtvy.
Takže, pán domáci a úbohý Hans tam sedia. Ticho naberá na intenzite. Je stále tichšie. Rušia ho iba stále viac neveriace pohľady smerom k Hansovi. Zrýchlené, ťažké dýchanie. Niečo tu nehrá. Cítiť napätie v ovzduší, práve ho cítiť už tretiu hodinu.
„Ja som vás predsa musel skryť, snáď teraz nebudete nafučaný celý čas! Veď ste tam neboli ani hodinu, milý Hans. Myslel som, že ste to pochopili, že si pozrieme príjemný film. Užijeme rovnako príjemný večer ako deň. A vy sa tu nezmyselne urážate. Ignorujete ma. Ani sekundu vašej pozornosti mi nevenujete. Ako to má potom človek chápať. Ako toto má znášať. Veď toto sa nedá zniesť,“ už stojí a kričí. „Vy si hovoríte priateľ? Čo je to za priateľa, čo sa ani na chvíľu nesnaží vžiť do situácie toho druhého? Nepodrží ho v krízovej situácii. Nie je vo vás ani kúsok empatie. A ja som si s vami chcel potykať, Hans! Chcel som dnes s vami spať v tesnom objatí, akoby sme boli na Antarktíde. To na vás neurobilo ani najmenší dojem? Predsa som sa vo vás nemohol zmýliť! Dávam vám päť sekúnd. Päť. Štyri. Tri. Dva. Jedna. Pol. Nula!“ Ticho. Zrazu je narušené rýchlym odťahovaním koberca a majiteľ Hansa ho surovo zhodí dolu do pivnice. „A tam už zostaneš navždy, ty sviňa! Nevďačník! Nájdem si niekoho iného!“ kričí. Je urazený, pretože mu Hans nepovedal za celý večer ani jedno slovo.
|
|
|
