Milovala som ako nikdy, pretože mi vyvolal duchov. Tomu nerozumiete, ale my dvaja rozumieme. Nikdy som žiadneho cudzieho človeka nemala tak rada a mala som pocit, že winnetouovku prežívam až teraz. Nikdy som si nemyslela, že sa dá zažiť a mnohí ju prežili v detstve a ja až v dospelosti. Tak cítiť, až tak ostro som v detstve nevedela. Aj som tu priateľku volala - Ty môj Winnetou!
Keď sa objavila na svahu vo virtuálnej diskusii, na strmom svahu, akoby som počula jeho pušku. To som mala aj vo hviezdach, povedal mi to astrológ - Veď vy ste boli tieto dva roky zamilovaná. To je asi jedno, že do koho, ale mala som to cítiť.
Spolu s touto priateľkou som písala blog. Pre ostatných to bol obyčajný blog a pre mňa len kúsok pevniny, ktorú bolo vidieť z nášho mora listov. V živote som tak úprimná o sebe k nikomu nebola a málokedy v živote si tak s niekým porozumiete, aby ste nemuseli opisovať dej, čo sa vám stalo, len pocity.
Tri roky som poznala len jej nick a verila som jej ako nikomu na svete. Ak vo mne niečo v živote stálo zato, tak to, čo som k nej cítila.
A môj sen bol, aby som sa raz dozvedela jej adresu, pretože keď sa ju dozviem, tak si okamžite zoberiem dovolenku a okamžite tam poletím a budem tam sedieť hoci aj na chodníku a čakať... že ju uvidím, dievča s ryšavými vlasmi a strunistými nohami, vysokú s nadrozmernými topánkami, moju Dlhu Pipi Pančuchu a Winnetoua v jednom, môjho Buratina a Hampusa a všetkých hrdinov kníh v jednom.
A potom prišiel po troch rokoch od nej list v ktorom mi odrazu vykala a predstavila sa mi ako muž, ktorý nevie, či mi môže tykať aj ako muž.
Len sa bál, že ten sen pominie, začal ho písať už dávno, keď mi ešte na začiatku napísala - Dovoľ ešte jednu noc, aby som zaspávala ako dievčina s ryšavými vlasmi a s Kikinom pri nohách. Aj ten Kikino nebol pes, ale fenka.
A tak sa mi ten sen nesplnil, nezobrala som si dovolenku, lebo ťažko by som mohla sedieť na chodníku pred jej domom v ktorom býva aj s manželkou a povedať jeho manželke - Ale viete, váš manžel je moja najlepšia kamarátka.
No predsa len som tomu po roku neodolala a zavolala mu, keď som bola v tom meste (v Prahe) a zdvihla mi jeho manželka. 
A bude vás poznať? - spýtala sa ma. A prezradila mi, kde práve je (na ich chalupe na Slovensku).
Takže dovolenku som už mala a hneď som tam letela, cestovala celú noc z Prahy na Slovensko a stála na chodníku a čakala...

Bolo to rázcestie a nikde nikto. Psychicky som sa pripravovala, že nesmiem dať najavo žiadne sklamanie, pretože tohto muža som si predstavovala ako tučného, možno plešatého a s tučnými prstami, ktorými mi písal ako keby neexistoval, len krehká duša mladej dievčiny, tak temperamentná, že vo mne samej otvorila moju. Takou som si nikdy netrúfala byť a taká sebavedomá.
No viete, ako v realite očakávame sklamania. Ale hovorila som si, budem ho ľúbiť takého, aký je. Aj keby bol ženou, aj keby bol mužom, aj keby bol mladý, aj keby bol starý, lebo toto je mi najbližší človek na svete. Mojej duši.
A po ceste sa blížil na bicykli starý muž. Nech je to ona, nech je to kľudne ona a ja mu budem sedieť pri nohách ako v splnenom sne a šťastná, že som ju-ho mohla stretnúť. Dožila som sa toho. Neumriem tak, že sa to nikdy nedozviem, ako som sa bála. 
Ale ten starček na bicykli ma minul a pokračoval ďalej a ja som tam ďalej stala.
Pokiaľ si on neprezliekol svoje obľúbené spodky za šortky, nedal svietiaco zelené botasky, lebo len také zohnal jedenástky a na hlavu široký slamený klobúk. Prišiel na aute, zviezla ho sestra, ako Američana na Slovensku s bláznivým lookom. Z auta vystúpil dvojmetrový chlap, ktorý mi v tej chvíli pripomínal Karola IV., proste kráľa. V šoku som si povedala - Čo ja tu vlastne hľadám?
Však ja som len obyčajná žena a on na mňa pôsobil svojou majestátnosťou ako šľachtic. Ale strunisté nohy má, proste nádherný muž, lev, nie levica ako mi vždy tvrdil.
Zavarila som mu tým, že som tam bola, lebo viete si predstaviť, ako to vidia ľudia.
Prišla za ním neznáma žena s kufrom, navyše v priesvitnej bielej sukni. No, chcela som sa mu páčiť aj ja. A keď mi podával ruku starosta tej obce a dlho mi ju držal so slovami:
 - Jasné, kamarátka! - Tak len nám dvom to bolo smiešne.
Kto by uveril, že na svete môžu existovať aj čisté priateľstvá a Winnetou má na Old Shatterhanda právo?
V tomto svete nemáme právo sa priateliť, pretože títo indiáni vedia len o milenkách. Že by ste z iného kontinentu mohli doplávať aj s úmyslom nevraždiť, to mal aj Old Shatterhand problém dokázať.
Snáď, keď napísal o tom a ako žena knihu, tak to už niekto aj pochopí. Že aj muž so ženou sa môže len priateliť.
V tú noc sme boli ako dve deti. Videla som v ňom päťročného chlapca, ktorý sa znovu vie hrať a tak, ako ja som sa nikdy nevedela.
Máte to opísané v mnohých knihách, ktoré nie sú len o láske ale aj o priateľstvách.
Lásku zažil kdekto, ale Winnetoua málokto.