- Dodo, Dodo, ide sem akýsi človek!

Fakt, ktosi šiel po ulici, ale vôbec nie k nám. Normálne šiel okolo, ani si nás len nevšimol. A my dvaja sme stáli ako figuríny, na desať sekúnd som ani nedýchal. Potom kŕč povolil a Edita sa hystericky rozosmiala:

- Ty, veď nám asi šibe. Nám normálne pošibáva! My si tu teraz predsa môžeme sadnúť, popíjať kávu, pozerať telku alebo čo...

Edita šla teda variť kávu a ja som bol zvedavý na ľudí. Či sa pristavia a tak. Postavil som sa skoro k samému sklu, ale pre nikoho som nebol zaujímavý.

- Chodia? No tak chodia?- vykrikovala Edita.

- Chodia.

- No a?

- Nič. Iba chodia.

- Normálne chodia a nič?

- Mhm.

- Keby mi toto niekto povedal, neuverím, - ozvala sa Edita za mojím chrbtom, položila šálky s kávou na stôl a postavila sa vedľa mňa.

Mal som sa asi na všetko vykašľať, vypiť si kávu a čítať noviny. No ja som schytil šálku a polial som kávou sklo pred sebou.

- Si sa zbláznil? - skríkla Edita a rýchlo mi trhá šálku z ruky.

- Nikto si to ani nevšimol, videla si? - hovorím a beriem zo stola druhú šálku. Kávu vylievam na sklo práve vtedy, keď ide okolo akási stará baba.

- Prestaň! - zvrieskne Edita a utiera pooblievaný výklad.

Stojím pri obliatom výklade, zo šálky ešte kvapká na zem káva a ja znovu vidím svojho otca na zemi vedľa lavičky /doteraz nedokážem okolo nej prejsť/, ako si vpredu trhá košeľu a ja k nemu darmo ťahám ponáhľajúcich sa ľudí.

Edita ďalej utiera výklad. Už mi nič nehovorí, iba ticho utiera a utiera. Cítim sa hlúpo.

- Každý je pre každého iba vzduch, vieš? Potom na ulici dostaneš infarkt a nikto si ťa ani nevšimne, - hovorím.

Začne ma utišovať, že po prvé: všetko sa stalo v bočnej ulici a po druhé: práve vtedy vraj tadiaľ nikto nešiel.

- Blbosť. Aspoň desať ľudí išlo okolo. Každý sa oblúkom otcovi vyhol. A ja som nikomu nevedel vysvetliť, prečo otec leží na zemi! Kto si vtedy všímal štvorročné decko?

- Nechaj to tak, - povedala mi Edita a išla uvariť novú kávu.

Takto sa začal náš prvý deň vo výklade. Aby bolo jasné: mesiac vo výklade na hlavnej ulici. Sme dobrovoľníci pre akýchsi šibnutých sociológov. Akože máme žiť tak ako dosiaľ, jesť, pozerať telku, spať a podobne. Všade kamery, na nás aj na ulicu vonku. Sme dobrovoľníci za tristotisíc.

     Dnes je náš dvadsiaty deviaty deň. Predposledný. Sme najedení, ulica nás už prestáva zaujímať a v telke dávajú akúsi reklamu na posilňovač svalov. Ten si kúpim.

- Pozajtra si môžme začať užívať, - hovorím Edite.

- Mne by stačilo, keby sme normálne žili.

- Kristeježiši, čo je to normálne žili?

Ale viem, kam mieri. O chvíľu začne o dieťati.

- Ako žijú moji rodičia alebo naši susedia, neviem...Keby sme mali konečne dieťa. Čo chcem tak veľa? - šepká Edita ďalej.

Vytáča ma, normálne ma vytáča.

- Keby vtedy niekto...možno keby vtedy niekto pomohol otcovi... možno by som aj ja žil normálne. Ja som normálne nikdy nežil, Edit! Nikdy! Matka chodila vždy večer preč a ja...ja som zostával v okne a pozeral som sa, či otec predsa len nepríde. Ledva som na to okno vyliezol...Stával som nalepený na skle celé večery! A potom...neskôr...myslíš, že bolo na bicykel alebo na školské výlety? Ani na lyžiarsky som s triedou nešiel! Všetci vtedy išli! Aj ten škrčok Pepko išiel! A čo si myslíš, ako som študoval? Ani korunu som od matky nedostal! Ani korunu mi neposlala! Chodil som na nočné na hlavnú poštu! Vykladal som vrecia...Nikdy som nežil normálne! Ja si chcem konečne užiť, Edit! Chcem si kúpiť lyžiarsky výstroj, lebo mi ten skurvený lyžiarsky chýba! Škrčkovi Pepkovi to bolo aj vtedy jedno. A bol! Pepko na lyžiarskom bol!

Edita vydesene na mňa hľadela a ja som sa nevedel zastaviť:

- Len sa dívaj! Práve sa skončila reklama! Len sa pozri! Dávajú smotánku! Tie motýliky a dekolty! Kedy ty budeš mať taký dekolt a ja taký smoking? Len sa pozri na tie švédske stoly! Ako žerú! To sa niekomu štartuje! Tebe dal kto kedy milión, aby si začala? A mne kto čo dal? Vieš, že mám plat o dve päťdesiat na hodinu horší ako čistič záchodov? Čítal som to minule v novinách! Obyčajný hajzlipucer má o päťtisíc ročne viac ako ja! S vysokou školou! To mám večne obdivovať toho kreténa Feješa ako bol v Karibiku a ako sa predvádza so svojou zasratou kamerou? Rýchlozbohatlíci jedni! Všetci sa chcú len nabaliť! Len sebe a rodine! Hovno im ide o ľudí! Bla-bla-bla! Obyčajné kydy pre kamery! Nech žijú z mojej výplaty! Politici!

     Neviem, možno tu niekde som sa začal meniť na sviňu.

Sedeli sme potom ticho, až kým sa nezotmelo. Zrazu ma Edita potiahla za ruku a mlčky hlavou ukázala na ulicu.

- Niekto tam leží...

- Nie je to pes?

- Nezdá sa mi. Je to človek. Nejaký muž...

- Ešte pred chvíľou tam nikto nebol!

- Musel spadnúť alebo čo. Ale kedy, že sme si to nevšimli?

- Dočerta. Nikto nejde. Nikto nejde!

- Zavolajme sanitku!

- Počkaj. Porušili by sme zmluvu. Vieš, že volať smieme iba vtedy, keby sa jednému z nás niečo stalo...Iba vtedy smieme volať.

- Ako to, že smieme? Čo sme nejaké bábky alebo čo? Ten človek možno zomiera. Dodo!

Oblial ma pot:

- Edita, ak porušíme zmluvu s agentúrou, tak je našich tristotisíc fuč! Mesiac sme tu sedeli zbytočne! Rozumieš?

Vtedy sa Edita pozrela na mňa studeným pohľadom:

- Ty si sa zbláznil, Dodo.

- Máš pravdu, zbláznil som sa. Predsa to teraz nevzdám!

- Ten človek potrebuje pomoc...

Zrazu chlapík vstáva. Božemôj, on vstáva!

- Edit, on vstáva! Asi je len opitý! Pozri, normálne ide preč! - smejem sa. Smejem sa, až si musím sadnúť. Som dokonca ochotný ísť do postele a hoci aj urobiť toho malého.

- Si sviňa, - povedala Edita.

Po prvýkrát som zbadal, že sa vonku pri výklade pristavili akísi ľudia a nechápavo na nás hľadeli.