Moja kniha je nudná. Celú ju prečítalo dokopy asi desať ľudí, ktorí potom skončili na jednotke intenzívnej starostlivosti. Boli totiž zvyknutí čítať moje knihy, ktoré nudné neboli, a tak z fanúšikovského odhodlania a z dôvery v niečo lepšie „prelúskali“ moju poslednú knihu od začiatku do konca. To robiť nemali. Už počas čítania sa objavovali problémy, ale po dočítaní sa im buď takpovediac zastavil rozum, zlyhalo srdce, takmer sa zadusili vo vlastných zvratkoch, alebo len tak, znenazdania, upadli do kómy. Taká nudná je moja kniha. 

Má 945 strán plných siahodlhých opisov každej maličkosti a pointu žiadnu. Je to zmes zbytočných metafor, zbytočných prívlastkov a zbytočných myšlienok. Napísala som ju potom, ako mi lekárnik namiesto vitamínu C predal lieky na neurologickú poruchu. „Za omyly sa platí.“ – to som počula veľakrát. Ale že aj za cudzie, to si uvedomíte, až keď sa to stane aj vám. Celé tri mesiace som teda písala len „Bla, bla, bla ..., bla, bla, bla.“. A môj vydavateľ, ktorý bral vtedy lieky proti depresii, mi to vydal. Vtedy by vydal hocikomu hocičo.              A tak sa to teda stalo. Najnudnejšia kniha je na svete. Už to bolo aj v správach ako varovanie pre verejnosť. „Nebezpečná kniha, pri ktorej môžete zomrieť od nudy!“ Sťahujú ju z obehu s okamžitou platnosťou. 

Už som nevyšla z domu takmer dva týždne, pretože naposledy po mne hodili paradajku z konzervy a zhnité jablko. Taká hanba! Ľudia každý deň rituálne pália moju knihu pred panelákom, kde bývam. Postavia si vatru, nahádžu tam výtlačky knihy, z ktorých tmavý dym stúpa až k môjmu oknu, tancujú dookola a zavíjajú ako nejakí indiáni. To obťažuje aj mojich susedov, a tak som si to zlizla aj od nich. Včera som im na naliehavé zvonenie otvorila dvere a oni ma obliali splaškami. Čo s tým chcem robiť? Neviem. 

Keď sa mi minul „vitamín C“ a ja som si uvedomila, čo sa stalo, bolo už neskoro. A teraz nikto nechce počuť prečo sa tak stalo, ale iba čo sa stalo. Zostáva mi zrejme teda len zatvoriť sa doma, nikomu neotvárať a počkať, kým to pominie. No kedy sa tak stane, nevedno. 

Najhoršie je to, že práve dokončujem najlepšiu knihu, akú som kedy napísala, lenže už hrozí, že si ju po tomto fiasku nik nekúpi, a možno ani nik nevydá. A tak tento klenot svetovej literatúry možno nikdy neuzrie svetlo sveta.

Zapínam televízor, kde hlásateľka v lesklom saku oznamuje, že ďalší ľudia, ktorí si prečítali moju knihu, museli byť hospitalizovaní v psychiatrickej liečebni. Jeden upadol do apatie, druhá ohrozovala ostatných nožom a tretí sa chcel zabiť sám skokom z mosta. Záberom, ako ho záchranári nasilu ťahajú z mosta rovno do sanitky, som sa musela napriek všetkému zasmiať. Vraj budú liečení elektrošokmi a konskými dávkami toho istého lieku, ktorý mi spôsobil spisovateľskú smrť.   

Ďalší týždeň som nevyšla z bytu na piatom poschodí. Prevažne jem konzervy z tuniaka a nejaké čínske jedlo, ktoré mi sem doniesol môj vydavateľ. Zľutoval sa nado mnou, pretože znova berie lieky proti depresii. Predvčerom mi volali z nejakej knihy rekordov, že moja kniha získala titul najnudnejšej knihy na svete. Bolo to aj v hlavnom spravodajstve všetkých televízií a odvtedy akoby sa roztrhlo vrece s dopytom na moju knihu. Každý ju chce vlastniť nie preto, aby sa dobrovoľne unudil k smrti jej čítaním, ale preto, aby iba vlastnil najnudnejšiu knihu sveta. Ako trofej vo vitrínke, na polici, na stene ..., kdekoľvek, kam môže ukázať prstom a povedať: „Aha, tu je tá najnudnejšia kniha!“. Vydavateľstvá po celom svete preto plánujú jej dotlač.

Ďalší týždeň som strávila zatvorená v byte a živím sa darčekovými košmi, ktoré mi posielajú z vydavateľstiev. Pretekajú sa totiž o moju priazeň. Najnudnejšia kniha na svete mi paradoxne zarobí viac, ako tá najlepšia, akú kedy napíšem. 

Otváram ďalší darčekový kôš a dávam si trpké sústo z pekne naaranžovaných delikatesov.