Sedela zlomená vo svojich spomienkach. Káva na stole už dávno vychladla. Za oknom sa rodilo ráno ostré ako nôž. Citila ako jej bolesť zoviera srdce a ničí ju. Zobrala zo stola rodinný album a pozerala fotky. Myslela na neho, čím ďalej tým viac. Keď si to tak premietala, mala pocit, že na vine je i ona. Ona navrhla, aby si kúpili auto, to ona túžila po aute stoj, čo stoj. Vedela, že na tom, už nič nezmení. Ale predsa keby sa všetko dalo vrátiť späť, keby všetko vedela zahodiť za hlavu. Pomiešala kávu a odchlípla si z nej. Milovala tento kráľovský mok, včas zrána, keď si mohla vychutnať popritom i cigaretku. Na takéto rána sa vždy nesmierne tešila. Dnes však ráno bolo iné. Sivé, smutné, zahalené bolesťou, ba i cigaretka, ktorú tak milovala nemala dnes žiadnu chuť. Zamyslela sa, a pozrela koľko je hodín.

        Bolo práve šesť.

    Malý Kristián ešte spí. Čo chvíľa ho bude musieť zobudiť a pripraviť ho do škôlky. Včasné vstávanie, je pre malého deprimujúce. Každé ráno sa zobúdzať, tiahnuť sa celou Bratislavou do centra, aby na pol ôsmu bol v škôlke je veľa i na dospelého, nie to ešte pre päťročné dieťa. Kristián je zlatý chlapec, celý tatino, akoby povedala babka z Popradu. Silvia, ani nepamätá kedy navštívili babku naposledy. Bolo to strašne dávno.

    Rada spomína na dovolenku pod Tatrami. Čerstvý vzduch, krásna príroda a oddýchnuť si od veľkomesta, potom vždy túžila. Nabrať silu, energiu a opäť sa vrátiť do každodenného kolotoča. Ešte raz sa pozrela na spoločnú fotku zo svadby, privinula si ju k srdcu a pobozkala ju.

   Neboj sa Ivan, všetko zlé pominie.

    Zhasla cigaretu, vyniesla šálku a pomaly začala malému Kristiánovi pripravovať raňajky. Krupičná kaša to bolo jeho, posypať škoricovým cukrom a a kakaom. Naprv poumývala šálku, urobila poriadok na kuchynskom dreze a nechala zovrieť mlieko. Hrniec nechala trocha vytrieť masťou, aby sa mlieko nepripálilo a potom ho nechala zovrieť. Starý dobrý recept, ktorý sa naučila a vždy ho aplikuje. Pri spomienke na rodinu, na Ivana jej stislo srdce, nezmohla sa viac ako na slzy. Život je nekompromisný hráč, prihrá ti niekedy také údery, že nedokáže ich zvrátiť späť.

      Pomaličky miešala mlieko , to zovrelo. Silvia doňho zapravila krupicu. Mala dnes ťažký deň, spomienky oťažievali ako olovené kvapky v búrke. Výčitky svedomia boli na mieste. Človek sa osudu nevyhne, aj keby ho chcel zmeniť, jednoducho to nie je v jeho silách. Osud. Zvláštny pojem, akoby si Silvia nedokázala pripustiť skutočnosť a zmieriť sa sa s ňou.

      Krupičná kaša bola hotová.

   Zobudí svojho Kristiána, pomaly sa s ním vyberie naprieč Bratislavou do materskej škôlky na Račianské Mýto a potom si ho o pol štvrtej vyzdvihne.

 - Tak vstávaj, bambulík. – oslovila malého Silvia a dala mu bozk na čelo. Kristián mrlmlal, určite sa mu čosi snívalo, možno bol malý princom a práve sa stratil na kráľovskom nádvorí a možno bol iba obyčajným chlapcom, ktorý túži po svojej obľúbenej vysnívanej hračke. Kristián otvoril očká, mal ich ako päť korunáčky, veľké hnedosivé oči, nemožno si ich nevšimnúť. Kristián sa usmial a zaštebotal.

- Mami., mami, mami.–

        Silvia bola rada, že ho má. Je stvorený na úplny obraz svojho otca. Ivan by mal z neho radosť. Kristián štebotal a štebotal , vbehol rýchlo do kuchyne, zlákala ho vôňa jeho obľúbenej krupičnej kaše. Silvia mu ju predstrela na stôl, posypala obľúbeným škoricovým cukrom a kakaom. Malý Kristián žasol. Po raňajkách , kedy bruško bolo plné , Kristián odfukoval ako macík zo včerajšieho večerníčka na dobrú noc.

       Až v autobuse plnom ľudí, si Silvia uvedomila samotu, v ktorej sa ocitá deň, čo deň. Nesmierná boľavá samota, ktorá zabíja. Jej mama k nej prísť nemôže, Košice sú ďaleko a spoľahnúť sa potom všetko na babku z Popradu, sa ani len neodváži. Len čo vyšla výťahom na tretie poschodie, kľúčom otvorila dvere, zazvonil telefón. Zvonil ako najatý, zhodila lodičky, kabelku položila k zrkadlu a zdvihla ho. - Všetko najlepšie k narodeninám.

- Preboha, to som tak zostárla? – spýtala sa Silvia.

     Volala kolegyňa z práce.

- Keď si už na dovolenke, tak ti touto cestou celý kolektív blahoželá k narodeninám. –

- Ste zlaté. – Silvii vyhrkli slzy z očí a hryzla si do spodnej pery. Bola tak šťastná a pritom deň nezačínal najlepšie.

- Olina ti odkazuje, že na tvoju počesť robíme žúr. Tak dúfam, že nebudeš chýbať oslávenkyňa? – Rozhovorila sa Lucia, najlepšia Silviina kamarátka a kolegyňa z práce. Nechcela ich sklamať. Svetácky dodala.

 - Prídem, určite prídem, a o ktorej bude žúr? – opýtala sa Silvia, tešiac sa na kolegyne a na to, že sa trocha odreaguje od každodenných starostí.    

     I ona potrebuje také čosi. Veď samota, je nezničiteľný nepriateľ, s ktorým nedokáže bojovať. Vybavila ešte dva telefonáty, zavolala Kristiánovej krstnej, či by na malého po škôlke nedávala pozor. Zavolala svojej kaderničke a objednala sa na jedenástu. Ako to hovorila Lucia? Nenos nič, mi všetko pripravíme. Dones iba seba samú. Keď Silvia prišla poobede do škôlky pre syna, bol celý uvelebený, dnešným dňom. Vyrozprával jej ako sa hral so svojou kamarátkou a so svojim najlepším kamarátom, že prišiel ku nim ujo lekár a rozprával im, čo treba robiť, aby neboli chorý, aby ich hrdielko nebolelo.

- Si zlatý, môj poklad . –  Teraz pôjdeme ku krstnej, krstná Tomáškovi kúpila veľké požiarnícke auto.Môžete sa hrať. -

        Kristián celý natešený, poskakoval od radosti. Eva, Kristiánova krstná bola rada,že Tomáško sa bude, mať s kým hrať. Silva sa rozlúčila a vybrala k Oline, kde sa mala konať žúrka. Tešila sa veľmi. Vypadne aspoň trocha z tohto kolotoča. Keď prišla k Oline, všetci ju tam čakali. Hneď ako vstúpila do bytu, zaspievali jej živijó, živijó. Gratulovali jej ona len príjimala darčeky a bola nesmierne šťastná.        

        Marika, stojaca v izbe žmurkla na Karola, ten vykročil k nej.

-Dovoľ, naša oslávenkyňa, aby som ti predstavila Karola, šéfa firmy Izbex. Od prvého januára sa naša firma zlúči s jeho firmou. - Dúfam, že to bude úspešná fúzia. – Vyslovil prianie Karol a predstavil sa Silvii.

- Som Karol Kratochvíľ. -

 Silvia Zlatošská- predstavila sa. Muž hľadiaci na ňu mal akúsi iskru v očiach. Ale ona čakala na svojho Ivana, milovala ho.

- Môžem naliať? – gavaliersky sa opýtal Karol a poháre už boli plné. -

 Tak ešte raz, na vaše narodeniny. – Karol zdvihol pohár s víno a pripili si. Napriek všetkému Karol sa v Silviiných očiach zdal strašne inteligentný, ba až príliš. Ba viac zdal sa očarujúci. Po dvoch pohár kvalitného červeného, čím ďalej zabúdala na Ivana. Kto je vlastne Ivan? Veď tu stojí taký, inteligentný fešák v obleku a kravate, má k tomu vlastnú firmu. Tak aký Ivan? Silvia Karolom bola očarená, jeho vedomostami zo svetovej ekonomiky. Zdalo sa, že sa vyzná vo svojom fachu. Oslavy sa pomaly končili a on prehovoril.

- Ak dovolíte pozývam Vás, ku mne ešte na pohárik. –

     Silvia sa usmiala, čo znamenal súhlas.

Karol za volal taxík a za dvadsaťpäť minút sedela Silvia u Karola, pozerala do horiaceho krbu, na sviečky na stole, ktoré vytvá-

rali tú pravú atmosféru. S vínom v ruke sa rozprávala s Karolom. Bol to veľmi príjemný muž. Keď Karol položil víno na stôl a priblížil sa k nej, svoje pery priložil k jej ústam neodolala, chcela to. Vedela, že to príde. Karol je proste neodolateľný. Chytil ju do náručia a preniesol ju do spálne, zdal sa jej ako princ z rozprávky. Sama tomu nechcela uveriť. Bozkával jej krk, prsia, celé telo. Bola iba jeho, jeho navždy. Túžil po nej a ona mu dávala nádej a šancu.

 - Áno miluj ma, Karol. Som tvoja. –

       Telo na telo. Vášeň na vášni, až to v spálni iskrilo . Ešte nikdy necítila to, čo teraz.

- To stálo za to. - vydýchla si. - Milujem ťa a chcem s tebou žiť. -

- Nie, nie je to možné, je to len chvíľkové opojenie, Karol. Mám päťročného syna, hoci som voľná, ale......,

- Chcem ťa i so synom. Zabezpečím vás oboch. –

    Chytila ho za ruku, privinula si hlavu na jeho hruď. Nikdy tak nebola šťastná.

        Ivana prepustili z Leopoldova za slušné správanie. Odpustili mu rok trestu. Svoj kríž niesol so sebou, lenže autohaváriu so smrteľnými následkami, ktorú spôsobil mu už nik nevymaže z minulosti.

 - Silvia si založila rodinu a vydala sa, odišla preč. – povedal domovník, keď ju Ivan po prepustení z väzenia navštívil.

     Ivan vedel stratil všetkom. V jednom si bol istý. Zradcom sa neodpúšťa.