Ročné obdobia zanikli. Zdá sa mi, že je stále rovnaká klíma, rovnaké, nehostinné počasie, rovnaké šedé svetlo. Mala byť jeseň, ale všetko, čo pred pár rokmi nieslo jej znaky zaniklo spolu s ňou. Stromy, žiariace farbami, listy, popadané na zem, vzduch, nesúci ich vôňu ..., nič z toho tu nie je. Rastliny už dávno zmizli z povrchu a namiesto trávy zem pokrýva šedá vrstva popola a smeti. Toto sa ľuďom nepodarilo v celej histórii ľudstva, podarilo sa im zásadne zmeniť dejiny všetkého možného – politické, technické, ekonomické, sociálne ..., ale nikdy sa im nepodarilo zrušiť ročné obdobia. Až teraz. Rozmýšľam, ako sa toto zapíše do histórie. Do akej histórie, ak nik neprežije?

Pokúšam sa prichystať na pôrod, aj keď na niečo také sa celkom prichystať nedá. Môžem vykrvácať, alebo dostať infekciu. Všetko sa snažím udržiavať v čo najväčšej sterilite, mám pripravený igelitový obrus, čistú plachtu, tri uteráky, hygienické veci a starý dobrý nôž na prerezanie pupočnej šnúry. Všetko v rámci možností zbavené baktérií a zabalené vo vákuovo tesniacom vreci. Opakujem si scenár: odtečená plodová voda, kontrakcie, otváracia fáza, vypudzovacia fáza ... . Dúfam, že to prežijem.

Otváram rybaciu konzervu, zajedám ju čokoládou a varenou zeleninou. Za iných okolností hnus. Lepšie utesňujem škáru v okne a všímam si, že z komínov nemocnice a spaľovne prestal stúpať dym. Koniec. O živých ľudí sa prestali starať a tých mŕtvych prestali spaľovať. Možno už sú mŕtvi, alebo nakazení všetci, okrem hŕstky zbohatlíkov zahrabaných kdesi v krytoch pod zemou, alebo vyvaľujúcich sa na opustených ostrovoch. Susedia, ktorí sa zamurovali v byte už pred mesiacmi, sú ešte stále na žive, pretože občas od nich počuť buchot, niekedy aj rýchle ťukoty, niečo ako morzeovka, možno mi chcú niečo povedať, ale vôbec nerozumiem. Teraz ma štve, že som sa morzeovku nenaučila, vždy som ju chcela ovládať, ale nestihla som to. Čo ak sme jediní zdraví jedinci na zemskom povrchu, žijúci tam, kde predtým? Nebolo by to žiadne príjemné zistenie.

Presúvam sa ťažko, ako by som mala sto kíl, možno aj mám, sadám si na vysedenú sedačku, ktorá pri tom zavŕzga a zapínam televízor, kde ide iba obraz bez zvuku. Reklama na slzný sprej, žena idúca nočnou ulicou, jej tieň ide v svetle lampy spolu s ňou, za ňou sa prikráda nejaká postava v čiernom, žena sa prudko otočí so sprejom v ruke a strieka ho útočníkovi rovno do očí. Vraj stopercentný účinok. Reklama nereálna pre dnešný svet. Kým by som čakala na účinok slzného spreja, krvilačná háveď by ma stihla roztrhať na franforce. Za ňou nasleduje reklama na osemranový revolver S&W Night Guard ráže 357. Malá, šikovná zbraň, vhodná pre každého. Muž v reklame ukazuje, ako ľahko sa nabíja a ako presne ňou strieľa na terč. Ktovie, či ten muž použil tú zbraň preto, aby prežil. A či to stihol. Ako nad tým rozmýšľam, zisťujem, že už dávno z ulice nepočuť streľbu. Už nemá kto strieľať. Všade je nebezpečné ticho a v noci nebezpečná tma, pretože lampy sú dávno rozbité a háveď, vidiaca aj v noci, má veľkú výhodu. Vlastne výhodu má aj cez deň a zbrane ľuďom pomôžu len málokedy. Po reklamách na zbrane nasleduje reklama na čokoládové keksy. Vysmiata žena s načerveno narúžovanými perami do jedného zahryzáva, keks sa v spomalenom zábere rozprskuje a žena má pri tom výraz tantrického orgazmu. Chuť keksov si ešte pamätám, ale takto som sa pri ich jedení netvárila nikdy. Po reklamnom bloku, trvajúcom asi polhodinu, propagujúcom všetky možné zbrane a sladkosti, nasleduje gay porno a nie klamlivé správy ako som dúfala. Aj keď sú správy, ktoré ešte sem tam zahliadnem, totálne bludy a ja to viem, nechávam sa strhnúť silou sebaklamu a klamlivým pocitom, že všetko nie je až také zlé a utešujúce výmysly, ktoré vychádzajú z úst dobre podplatenej hlásateľky, môžu byť pravdou. Porno je ani nie do dvoch minút v plnom prúde, stretli sa v ňom dvaja muži pod akýmsi mostom v parku a začali si to rozdávať rovno v kríku nad ním. Vypínam televízor a pokúšam sa postaviť. Vtom pociťujem, ako mi po nohách steká plodová voda. Prvé, čo mi napadne: FUJ! Druhé: UŽ JE TO TU! Rýchlo naberám vodu do veľkého hrnca, nechávam ju prevrieť, vybaľujem veci z vákuového vreca a čakám.

Čakám na kontrakcie, každú chvíľu sú tu, opakujem si scenár, počítam minúty, sekundy ..., čakám. Už sú tu, najprv slabé, potom silné, pozerám sa na nôž ako na motiváciu prerezania pupočnej šnúry toho, čo zo mňa vylezie. Zhlboka dýcham, tlačím, dýcham, tlačím ... na okamih si myslím, že je po mne ... a tlačím. Opäť dýcham, lapám po dychu, kričím čo najmenej a tlačím.

Je na svete. Dcéra. Pekná, ľudská a nesie moje črty. Nesie aj jeho črty, tie, keď bol človekom. Má jeho oči a nos, po mne to ostatné. Aj keď vraj novorodenec dobre nevidí, mám pocit, že sa na mňa pozerá. Ani veľmi neplače, akoby chápala, že je to nebezpečné. Chytá sa malými prstami okolo jedného z mojich a vyciera pri tom dva predné zuby. Narodila sa s dvoma zubami! Pripravenejšia na drsný život viac ako som si myslela. Neviem, či budem dobrá mama, neviem, čo bude nasledovať, ale niečo mi hovorí, že máme šancu prežiť. Určite je to len popôrodná eufória, ale náhle ma ovládol pocit, ktorý som nemala už ani nepamätám. Žeby šťastie?