maxima gali (Občasný)

domov - ruky na ktorých smieš plakať - nejaký slovenský básnik to takto pojal

a text je o tom, necítiš sa isto, dostatočne chránená, dostatočne "rovnaká", ako okolie, preto je to celé cudzie

anonymita mesta je strašná vec a dotkne sa každého, len mnohí z nás, čo druhým vyčítame nevšímavosť, nemáme odvahu zasiahnuť

bohužiaľ, ani ja

raz vybehli cigáni k nám na poschodie, vraj niekto od nás vyhodil na nich fľašku z okna

boli presvedčení, že to letelo z môjho okna

mala som doma malú dcérku a bola som sama, klepala som sa strachom, neotvorila som

zaklopali k susedom - tam chlapec otvoril - zahučali naň ho a dožadovali sa otvorenia mojich dverí

ja som tomu chlapcovi od susedov nepomohla

nevšímavosť? mala som strašný strach a oni ho mohli aj zbiť aj dolámať

/telefón som sa bála použiť, bol na chodbe, bolo by to počuť - vtedy neboli mobily/

sme veľmi rozdielne, ale ten pocit, že nikde nie som doma - mám

/miešanka moraváčky, slováka (dieťa čo im vždy zavadzalo), odídených od rodín, bytovka, kde sme bývali, už nie je našej rodiny, to čo ja vytváram - to nedáva pocit tepla - v sobranciach sa nikdy nebudem cítiť doma, ja tým ľuďom nerozumiem (ja všeobecne ľuďom nerozumiem)/

asi by som o tej téme písala inak, ale blízke pocity mojim

na margo rodinných vzťahov sa mi podarilo napísať báseň, ktorá je pre mňa najsilnejšia, doteraz ju nič nepretromflo:

Bez mena

Sami

Tri vtáčky...

    zabudnuté v kúte,

    zavreté do klietky.

Prečo?

Prečo sa bojím,

prečo tu stojím,

prečo mám výčitky...

Odpusť,

čo kedy spravila som

nemysliac na meno.

Hoc smútok vo mne

       rastie,

je i radovať sa mi

       niekdy.

Neboj sa,

možno

len smútok

sám pri mne nestojí,

trošku sa zahojí,

v spomienkach

      prebolí.

Brat,

sestra

a ja

a diaľka

čo nespája.

Keď bolo ako,

keď bolo času,

nespájalo sa

meno puto

na vlásku visené.

A teraz už len

peniažtek malý

v ošúchanom vrecku

      zohrievaš.

Pozdrav,

slová,

čo priblížia...

Leť! – posielaš

a dúfaš,

že nádej má

 - tri duše bez mena.