Sedel som s bohom

Sedel som s bohom. Bolo to v jednom z bratislavských podnikov. Jednoducho si ku mne prisadol, ani sa nespýtal, či je voľné. Keby som na niekoho čakal, asi by som ho niekam poslal, ale vtedy som bol sám, ani som nikoho neočakával, iba som si popíjal vínko a bolo mi úplne jedno, aj keby si ku mne prisadol Bin Ládin. Akurát, že by som mu asi nerozumel.

Chvíľu len tak ticho sedel a pozeral na mňa. Ja som tiež mlčal a odpíjal som si z vína.

Vypýtal si odomňa cigaretu a zapálil si.

„Ty fajčíš?“ Spýtal som sa.

„No a, keď ty fajčíš, prečo by som nemohol ja?” Odpovedal mi boh.

Objednal by som mu aj víno, bolo mi ho trochu ľúto, že nemá ani na vlastné cigarety, ale sám som vtedy nebol na tom finančne najlepšie, tak som to nechal tak, keď chce, nech si kúpi sám, veď je boh.

Opäť sme chvíľu len tak mlčky sedeli.

Pozeral na moje červené víno.

“Vo víne je pravda.“ Poznamenal pateticky boh.

„Áno, to poznám.“ Odpovedal som mu. „Kto to povedal prýkrát?“

„Už si nepamätám,“ povedal, „ale ja som to určite nebol.“

„Hm.“ Začudoval som sa.

„Keď si teda boh,“ začal som rozvíjať konverzáciu, „prečo je teda na svete toľko zla?“

Boh sa pousmial. „Prečo ma zaťahuješ do svojho zla? Ja som zlo nevymyslel. To len vy ľudia ste sa dopustili obrovského omylu, že existuje dobro a zlo. Kto určuje, čo je dobro a čo zlo? A ak do mňa vkladáte potrebu určovať, čo je dobré a čo zlé, urážate ma. Vaša hra na dobro a zlo spôsobila utrpenie ľuďstva. Vaše zaraďovanie medzi dobrých a zlých spôsobilo veľa toho, čo vy nazývate zlom. Najväčší omyl ľuďstva je dobro a zlo.“

„Takže ty niesi najväčšie dobro, ako sa to hovorí.“ Opatrne som sa spýtal.

„Neviem, čo to je.“ Povedal a s posmešným výrazom zahasil cigaretu.

Bol som zmätený. Ten jeho posmešok sa mi nepáčil. Má ma snáď za blbca? Asi ho nakopem do riti, povedal som si. Prechádzala ma nejako chuť na túto konverzáciu. Chcel som byť zase sám. Tento rozhovor nikam neviedol.

„A prečo si vlastne tu? Prečo vlastne existuješ?“ Nedalo mi.

„Pretože ľudia ma potrebujú. Ľudia, ktorí neveria sami sebe, chcú niečomu veriť, tak uctievajú mňa.“

„Ale ja si tiež veľmi neverím, a neuctievam ťa.“ Oponoval som.

„Samozrejme, niesú všetci rovnakí. Veľa ľudí potrebuje niekoho mať nad sebou. Pripisujú mi veľa vlastností, ktoré by možno chceli mať a niekedy mi pripisujú vlastnosti, ktoré majú a považujú ich za správne.“

Stále sa na mňa čudne usmieval.

„Počúvaj, a kto ťa vlastne vymyslel prvý?“ Spýtal som sa ho zdanlivo nezmyselnú otázku.

„Už si nepamätám,“ povedal, „ale ja som to určite nebol.“

„Hm.“ Začudoval som sa.

„Ale viem, kto ma vymyslel posledný.“ Pokračoval. „Bol si to ty. A v ďaľších stotinách sekundy to budú ďaľší a ďaľší po celom svete.“

Zdalo sa, že je na odchode. Vtedy som sa zadíval lepšie a boh mal na sebe čiernu koženú bundu a tričko Dickies. Zobral si bez opýtania ešte jednu cigaretu na cestu a zmizol.

Zaujímavý chlapík, tento boh, pomyslel som si a odpil som si z vína.