V ten večer na ňu čakal. Nebol si istý, či sa jej dokáže spýtať, kde bola, ským to tam bola a čo s ním robila, ale chcel sa o to pokúsiť.

     Keď sa konečne objavila vo dverách, bolo asi desať hodín, vonku už bola dávno tma, mala na sebe tie červené šaty z rána. Prekročila prah a ľavou nohou, v čiernych otvorených sandáloch na podpätku, pribuchla dvere a pozrela na neho. V tom momente zabudol na všetky otázky, ktoré mal v hlave. Vedel, že s otázkami je koniec. Zabudol na všetko, čo mal v mysli. Mal tam teraz iba ju. Nevedel definovať ten jej pohľad, nevedel, čo ten pohľad naznačoval, bol taký neurčitý, ale vedel, že tomu pohľadu vždy podľahne. Cítil sa pri ňom taký bezmocný. Sedel nehybne, skrčene, s hlavou naklonenou dopredu, v obývačke na pohovke otočenej smerom ku vchodovým dverám, na ktorej predtým vstrebával jej omamnú vôňu, čo tam zostala po jej spánku a sledoval, ako sa jej šaty vlnia po krásnych bielych stehnách. Bola taká neodolateľná. Opäť mu zaplnila celú hlavu, aj celé telo. Bol ňou posadnutý. Nedokázal zo seba vydať ani slovo. Chcel byť s ňou, chcel sa jej dotýkať, chcel byť jej súčasťou.

     Pomaly prešla k nemu, jeho vzrušenie sa každým jej krokom stupňovalo, šaty jemne bozkávali a hladkali jej telo a on chcel byť v tom momente aspoň jednou nitkou tých šiat. Keď bola celkom pri ňom, otočila sa mu chrbtom. Zadkom, ktorý bol v tom momente vo výške jeho očí sa mu jemne obtrela o tvár. Pocítil užasnú hebkosť jej šiat, ktoré ale neboli také hebké, ako jej pokožka a neskutočnú jemnosť dokonalých kriviek jej zadku.

Bolo to preňho ako to najjemnejšie pohladenie. Ako najvyššia božia milosť, ako krst, alebo  pomazanie pre veriaceho, ako neodvrátiteľná sila veľkého tresku. A keď mu do nosa vrazila jej vôňa, oproti ktorej je každý parfém na svete iba špinavou vodou a ktorej sa nevyrovná ani ten najvoňavejší kvet na tomto svete, zostal celkom paralyzovaný a bezmocný. Otočila sa k nemu a jej brucho sa ledva dotýkalo špičky jeho nosa. Položila si koleno na pohovku medzi jeho nohy a natiahla svoje telo k nemu. Nemohol rozprávať. Nemohol sa hýbať. Bol úplne neschopný akéhokoľvek myslenia. Bol jej celkom oddaný. Naklonila sa celkom k jeho tvári a jazykom mu oblizla pery. Jeho ústa sa ani nepohli, ale jeho vzrušenie bolo neopísateľné. Potom si vedľa neho na pohovke kľakla, pootočila mu hlavu doprava a začala jazykom pátrať po jeho uchu. Nakoniec vzala celé ucho do úst a on bol na pokraji maximálneho...čistého vzrušenia...extázy...nirvány. Cítil na uchu jej teplý dych, jej jemné pery a jej vlhký jazyk Vtom pocítil niečo studené. Nevedel v tom momente presne určiť, kde to bolo, ale potom zistil ten pocit na krku. Bolo to súčasťou jeho vzrušenia a jeho neopísateľných pocitov. Ale keď pohol hlavou, zistil, že je to nielen studené, ale aj ostré. A že už to prestáva pociťovať ako vzrušenie.

Áno, bol to nôž. Bola to chladná, ostrá čepeľ, pritlačená na jeho krku tak silno, že sa bál dýchať. Čo to je...? Čo to má znamenať...? Nôž...? Čo sa deje...?

Chcel aj napriek nebezpečenstvu porezania pohnúť hlavou, ale zistil, že ruka, ktorá nedrží nôž, ho drží za bradu. Chcel pohnúť rukami, alebo nohami, ale bol nehybný. Nemohol sa pohnúť, bol paralyzovaný. Paralyzovaný z nej, zo šoku, z prekvapenia.

’Pohni sa a bude to tvoj posledný pohyb v živote.‘

Až vtedy si uvedomil, kde je, s kým je, a kto s ním hovorí. Jej hlas bol celkom pokojný, ale jasný a autoritatívny. Čo to robíš? Prečo to robíš? Doriti, čo som ti urobil!? Chcel niečo povedať, ale nedokázal.

‘Kto si myslíš, že som? Myslíš že si veľký, múdry chlap, ktorý má nad všetkým moc? Myslíš, že môžeš mať nado mnou prevahu, ako nad nejakou hlúpučkou ženičkou, alebo malým dievčatkom niekde zo susedstva? Myslíš, že si viac, ako ja, len preto, že si muž?‘

Nič si nemyslím, neviem, o čo ti ide, vôbec nechcem byť niečo viac, ako ty, vôbec nič proti tebe nemám, nič som ti neurobil, prosím... Chcel jej oponovať, ale nemohol zo seba vydať ani hlas.

‘Nikdy, opakujem nikdy sa nepokúšaj byť múdrejší, ako ja. Nikdy sa nepokúšaj vôbec o nič. Mohlo by to mať pre teba strašné následky, nemusel by si to prežiť. Môžem ťa kedykoľvek zabiť. Rozumieš? Kedykoľvek. Ani o tom nebudeš vedieť. A keď budem chcieť, tak o tom budeš vedieť veľmi dobre, budeš to cítiť tak dlho, ako budem chcieť, v každom kúsku svojho tela.’

Prepáč, čo som urobil? Nič som nechel urobiť, nechcel som byť viac, ako ty, veď ja by som ti nemohol ani ublížiť, veď ty si pre mňa oveľa viac, ako obyčajná žena. Veď ja ťa... Stále nemohol povedať ani slovo, len ticho počúval.

‘Nikdy sa ma nesnaž sledovať a zisťovať, kam idem a čo robím. Mohlo by ti to zlámať väz. Nikdy sa o nič nepokúšaj, nikdy nerob nič za mojim chrbtom. Rozumel si?’

Sklopil oči na znak súhlasu, na viac sa nezmohol. Chlad na krku pomaly začal ustupovať a namiesto neho pocítil na tom mieste teplo. Ľavá ruka mu pustila bradu a zistil, že už ani pravá nedrží nôž na jeho koži, ale jedna z rúk ho vtedy sotila dolu z pohovky Okamžite si reflexívne prešiel rukou po hrdle a zistil, že to teplo, ktoré cítil, bola krv, ktorá mu vychádzala z rany. Sedel tam tak na zemi s krvavou rukou a krkom, ona na pohovke, pozerala na neho zhora a nepokúsil sa utiecť, nepokúsil sa ju premôcť. Vedel, že teraz nemá šancu. Bol príliš vystrašený. A ona bola silná, to sa nedalo poprieť. Sila jej zovretia, keď ho držala, sila a rozhodnosť jej hlasu, sila jej ostrého nástroja... Ale on ju vlastne ani nechcel premôcť. Nechcel utiecť. Chcel byť s ňou. Bol z nej vystrašený na smrť, ale chcel byť pri nej. Bál sa jej, ale miloval ju. Miloval? Je niečo také vôbec možné? Nieje to zvrátené milovať niekoho, kto vás chcel a kedykoľvek môže pripraviť o život, niekoho, kto sa vám vyhráža smrťou? Nevedel vtedy, čo si má myslieť, ale bol si isý, že nechce urobiť nič, čo by mohlo uškodiť jemu a už vôbec nie jej.

‘Keď si chcel niečo vedieť, mohol si sa spýtať.’ Povedala s trocha škodoradostným úsmevom na perách a prešla mu prstom po rane.

‘Môj chudáčik...’ Tón jej hlasu bol trochu výsmešný a trochu ľútostivý. Vložila si svoj, krvou pokrytý, dlhý prst do úst a s chuťou ho oblízala. Pritom mu stále pozerala do očí.

Chytila mu krvavú ruku, oblízala mu jeho krvavé prsty, postavila sa nad neho a zdvihla ľavú nohu k jeho ústam.

‘Líž ma!’

Pociťoval strašné poníženie, ale aj strašnú chuť a potrebu robiť, čo mu prikázala.

Rozopol jej sandálovú topánku, vyzul ju, jazykom prechádzal postupne po jej prstoch, neskôr po celom chodidle, potom prešiel na kotníky, vyššie po nohe, až sa dostal hore medzi jej sladké stehná...

X

     Okamžite sa zdvihol, skoro vyskočil a vyšiel, až vybehol zo súdnej miestnosti. Musel si zapáliť. Bezpodmienečne. To bolo teraz to jediné, čo potreboval. A bez čoho teraz nemohol byť. Rýchlo a nervózne sa poobzeral po chodbe a keď uvidel veľké stojacie popolníky popri stenách, okamžite sa mu uľavilo.

     Sediac na drevenej lavici vedľa veľkého popolníka chodil očami cez lákavý oblak cigaretového dymu ťahajúci sa po prázdnej chodbe, kde práve vyšiel z jednej misetnosti nejaký súdny úradník a hneď vošiel do vedľajších dverí. To bol jediný pohyb, ktorý zaznamenal, ale bolo mu to úplne jedno, lebo si mohol pohodlne vychutnávať cigaretu. Ale keď bol už v polovici cigarety, začal byť nervóznejší a chcel sa rýchlo vrátiť naspäť do miestnosti, aj keď predtým odtiaľ s úľavou doslova utiekol. Namiesto toho sa však opäť ponoril do svojich spomienok.

X

     Bola u neho už piaty deň. Nevedel, či je to veľa, alebo málo, ale vedel, že mu to pripadá, akoby ju poznal celý život. Akoby ju odmalička poznal, miloval, uctieval, bál sa jej, podliehal jej, obetoval jej, odpúšťal jej. Bolo to niečo, čo nedokázal pochopiť. Vedel, že je v nej niečo dobré, ale zároveň niečo veľmi zlé, tajomné, nebezpečné. Miloval ju a nenávidel. Jeho život bol v tých dňoch určovaný jej pokynmi, jej povoleniami, jej zákazmi. Nikam nechodil, s nikým sa nestýkal, ale veď aj tak sa nemal poriadne s kým stýkať. Nikto ho nehľadal, nikomu nechýbal. Ale on chcel byť pri nej. Nechcel odísť, nechcel o ňu prísť. Jej prítomnosť mu dávala viac potešenia a viac života, ako posledné roky jeho existencie na tomto svete. Nenávidel ju, ale zároveň ju potreboval. A tajne dúfal, a možno aj máličko tušil, že trochu potrebuje aj ona jeho.

Ale vedel, že sa ho môže aj napriek tomu kedykoľvek zbaviť. Niekedy sa jej ani nepotreboval dotknúť. Stačil mu iba pohľad na ňu, aby mohol kľudne zaspať pokojným spánkom. Bolo to niečo elektrizujúce, niečo príťažlivé a zároveň odstredivé, čo z nej vychádzalo.

Keď to ráno odišla, počkal aspoň hodinu a zbehol dolu, do trafiky, ktorá bola hneď vedľa vchodu jeho domu. Na schodoch stretol svoju asi 60 ročnú susedku, pozerali na seba obaja čudným, skoro nechápavým pohľadom, akoby sa nikdy nevideli, ale akoby o sebe niečo tušili. Dokonca sa ani nepozdravili, on išiel rýchlo dolu a ona ťahala dve nákupné tašky hore po schodoch. Vyšiel von, vbehol do vedľajšej trafiky, zobral z pultu aktuálne vydanie denných novín a hodil peniaze, ktoré sa prekvapenému predavačovi rozkotúľali po starostlivo poukladanej dennej a týždennej tlači. Okamžite bol otočený smerom k východu a veľkými krokmi opustil trafiku.

     Keď bol konečne bezpečne vo svojom byte, položil noviny na stolík vedľa pohovky v obývačke a sadol si. Niežeby veľmi sledoval dennú tlač, ale teraz potreboval aspoň niečo čítať. Potreboval mať kontakt s vonkajším svetom. Chytil noviny do rúk a keď rýchlo prešiel časť o politických udalostiach, ktorá ho nikdy veľmi nezaujímala, dostal sa k časti, kde písali o domácich spoločenských udalostiach a vtom narazil na niečo, čo upútalo jeho pozornosť.

Tú fotku predsa poznal. Áno, ten chlap. Poznal ho. Určite ho poznal. Áno, bol to ten chlap z kaviarne, čo s ňou sedel pri stole. Bol to určite on, aj keď na fotke mal celkom tmavé vlasy, bez akéhokoľvek náznaku šedín. Pod fotkou bolo veľkým písmom vytlačené ZNÁMY PRÁVNIK S VYSOKÝMI PRÍJMAMI  A POCHYBNÝMI STYKMI BRUTÁLNE ZAVRAŽDENÝ.

Keď si prečítal celý článok, ktorý zaberal asi jednu pätinu strany, zistil, že bol nájdený včera kúsok za mestom medzi stromami s dlhým, ostrým železným klinom zabodnutým priamo do čela. Vlastne ním bol vraj až pribitý k zemi. Ako keď pribíjaš stan, pomyslel si sarkasticky, ale zároveň ho to naplnilo hrôzou. Po tele mal vraj množstvo rezných a bodných rán a niekoľko podliatín od typých úderov. Zatiaľ sa nenašli žiadne stopy, ktoré by mohli odhaliť páchateľa, ale vražda môže vraj súvisieť s jeho stykmi s rôznymi ľuďmi, ktorí údajne mali istý vplyv aj v podsvetí.

     Vtedy bol z toho dosť vyvedený z miery a znechutený. Nevedel vôbec, čo má robiť, ani čo si má myslieť. Napadali ho rôzne myšlienky, napríklad... ale to predsa nie! Alebo, žeby áno? Naozaj by to...? Zakázal si na to myslieť. Zákázal si myslieť na čokoľvek. Iba si zapálil.

X

     Sfúkol si z prsta čiastočky popola, ktoré sa mu tam dostali neobratným hasením cigarety vo veľkom, stojatom špinavom popolníku a postavil sa smerom k veľkým robustným dreveným dverám. Dostal strach. Dostal strach vrátiť sa späť do miestnosti. Na sekundu sa doňho zavŕtala myšlienka utiecť. Utiecť niekam veľmi ďaleko odtiaľto. Niekam, kde ho vôbec nikto nepozná, niekam, kde by mohol začať nový život, alebo kde by mohol v pokoji zomrieť. Ale tá myšlienka v momente odišla, lebo vedel, ze už by ju nikdy nevidel. Keby odišiel, už by nikdy o nej ani len nemohol snívať. Nemohol na ňu zabudnúť. Nemohol ju opustiť. Nemohol ju tam nechať samú, aj keď bol presvedčený, že ho nepotrebuje. Veď on potreboval ju a to bolo rozhodujúce. Potreboval ju ešte aspoň na chvíľu vidieť, lebo nebude mať do konca života pokoj, a ani po smrti.

     Vošiel do miestnosti a dvere sa za ním so silným dunivým zvukom zabuchli. Odrazu cítil všetky pohľady na sebe. Určite sa na neho všetci pozerali, ale on sa o tom pre istotu nechcel presvedčiť, a pozeral iba jedným smerom. Smerom k nej, ktorá mu bola otočená chrbtom, ktorá sa na neho nepozerala, ale vedel, že cítila, kto vošiel do miestnosti. Chcel ísť rovno k nej, nechcel sa zastaviť pri svojom voľnom mieste, chcel prísť k stoličke, kľaknúť si pred ňou a položiť si hlavu na jej kolená. Chcel byť opäť iba s ňou. Namiesto toho si ale sadol na svoje miesto, vedel, že by sa k nej aj tak nedostal, bolo okolo nej dosť mužov v uniformách. Keď zase rozprával žalobca, jemu sa znova začali vynárať spomienky, ktoré ho odvádzali od diania v miestnosti.

X

     Druhý deň po tom, čo čítal ten článok v novinách, sa zobudil skôr, ako inokedy a počul v byte mierny buchot. Odokryl sa, že vstane, keď vtom vošla do miestnosti, na sebe mala krvavočervenú hodvábnu nočnú košeľu, ktorá zvýrazňovala jej krivky a celú jej krásu. Na rukách držala tácku, na ktorej mala...raňajky, ona mi priniesla raňajky do postele!...čaj a chlieb s džemom.

Sladká mi priniesla sladké raňajky. To je sladké.

S milým anjelským úsmevom mu položila tácku na posteľ a posadila sa na jej kraj. Bol očarený, myslel, že sa mu to iba sníva. Dala mu napiť z čaju a potom ho začala kŕmiť jedlom. Bolo to od nej také milé, kŕmila ho ako malé dieťa a on z jej rúk jedol s obrovskou chuťou. Keď mu dala do úst posledný kúsok, na záver jej ešte oblízal všetky prsty, ktoré mala od džemu, nakoniec aj tie ostatné a pomyslel si, že toto bolo to najkrajšie prebudenie, aké kedy zažil a už také určite nikdy nezažije.

Odložila tácku na nočný stolík vedľa postele a on chcel otvoriť ústa, aby sa spýtal, prečo to všetko a prečo ešte nieje preč, lebo vždy o takomto čase jej už nebolo, priložila mu prst na pery a milým, až materským hlasom, s úsmevom na perách povedala: ‚Dnes pôjdeš so mnou.’

Niečo sa mu vo vnútri pohlo, akoby mu srdce poskočilo, ale zároveň sa mu aj trochu zovrel žalúdok. Bol šťastný, že mohol ísť s ňou, ale zároveň mal strach. Potreba byť s ňou však bola silnejšia a vlastne ani nevedel, či mohol túto ponuku odmietnuť.

     Keď kráčali spolu po ulici, všetky hlavy sa otáčali, všetky pohľady boli na nich. V ten deň bola celá v čiernom, mala čierne kožené sako, čiernu koženú sukňu, čierne pančuchy a čierne čižmy. Nevedel, čo sa bude diať, ale nič sa nepýtal. Išli pešo cez mesto, nenastúpili na žiaden autobus, chodili bez slova asi pol hodiny. Potom vošli do jedného domu, vystúpili na druhé poschodie a pred dverami bez menovky zastali.

‘Choď dolu k zadnému východu a tam na mňa čakaj.’ Prikázala mu.

Bez slova zišiel dolu, počúval a čakal, čo sa bude diať. Ona medzitým zazvonila na zvonček. Po chvíli niekto otvoril a začal sa s ňou rozprávať. Bol to mužský hlas, ale nevedel rozoznať jeho, ani jej slová. Zrazu sa zabuchli dvere a zostalo ticho.

Odišla? Nie, nemohla odísť, to by počul. Alebo stála pred dverami? Nie, určite išla dovnútra.

Snažil sa začuť nejaký zvuk, ale nepočul nič, okrem ruchu áut, ktorý vychádzal z ulice.

Čo tam môže robiť? Čo ak tam s ním robí niečo, čo by sa mi asi nepáčilo? Veď som  mal byť s ňou, mal som zistiť, čo robí. A teraz tu aj tak trčím pod schodami a netuším vôbec nič. Už nech odtiaľ vyjde von. Čo ak mu ubližuje, ako možno ublížila tomu mužovi v novinách. Alebo, čo ak dokonca ubližuje on jej? Mal by som tam ísť. Nemôžem ju tam nechať samú.

Počkám. Ešte chvíľu počkám a uvidím. Veď mi povedala, že mám čakať a ja ju nechcem sklamať. Počkám ešte aspoň päť minút.

Počul otváranie zadného vchodu za svojim chrbtom. Rýchlo sa otočil a pred ním stál vysoký silný muž asi po tridsiatke a škaredo na neho pozeral. Oči toho muža hovorili, že tu nemá čo stáť a mal by radšej čo najrýchlejšie odísť, ak nechce prísť k úrazu. Zatvoril dvere, pohol sa hore po schodoch a popri tom stále na neho pozeral.

Čo ak ide do toho bytu? Čo ak tam budú teraz dvaja a niečo jej urobia? Ale prečo tam vlastne išla? Za akým účelom? Ide po schodoch, nie výťahom. Možno výťah nefunguje. Už je na tom poschodí a asi spomaľuje. Určite je už pri tých dverách.

Zrazu bolo ticho. Nebolo počuť klopanie topánok, ako jeho ťažké nohy dopadali na podlahu. Nebolo počuť vôbec nič.

Pohol sa! Áno, konečne sa pohol, ide vyššie, počujem jeho kroky. Spadol mu kameň zo srdca. Stál tam bez pohnutia, snažil sa potlačiť vlastný dych, aby počul každý, aj ten najmenší zvuk.

Otvorili sa dvere na poschodí.

Je to druhé poschodie? Alebo tretie? Vyšla už konečne von? Zase ticho. To určite ten muž vošiel do svojho bytu.

Vtom sa opäť otvorili dvere, teraz už určite niekto vychádzal. Mohlo to byť druhé poschodie. Počul približujúce sa kroky. Zdola videl jej nohy schádzajúce po schodoch.

Konečne! Je to ona! Nič sa jej nestalo! Dúfam.

Naozaj to bola ona a zrejme bola v poriadku. Ale niekto išiel s ňou. Alebo skôr kríval a pomaly sa ťahal za ňou. Áno bol to nejaký muž okolo štyridsať, malý, trochu trochu viac pri sebe. Mal hnedé nohavice, s nejakými červenými vzormi.

Ale veď to nie sú žiadne vzory, to je krv, má krvavé celé nohavice!

Krv mu stekala aj po pravej ruke a po tvári. Kríval vedľa nej a ona mu držala ruku pri pravom boku. Držala v nej niečo blýskavé, mohol si domyslieť, že to bol nôž, alebo iná bodná zbraň. Mal za chrbtom zviazané ruky a ústa prelepené páskou.

‘Otvor dvere!’ Skríkla na neho.

Otvoril a držal dvere, až kým nevyšli von a s otvorenými ústami pozeral na to, čo videl, na to, čo mu pripadalo ako vystrihnuté z akčného filmu, čomu nemohol stále uveriť. Prešla s ním k červenému autu pripomínajúcemu pripomínajúcemu nejaký drahý športiak, ale v tom momente vôbec nevnímal, čo to bolo za auto. Zavolala ho, aby si sadol dopredu a ona s tým mužom nasadla dozadu.

‘Choď!’ Hodila mu kľúčiky.

‘Kam? Kam mám ísť?’

‘Uvidíš, budem ti hovoriť, teraz choď!’   

Naštartoval auto, ktoré vyzeralo byť dosť luxusné, kožené sedadlá, palubovka bola tiež asi drahá, pozrel sa do spätného zrkadla, kde videl jej oči, ktoré mu prikazovali, aby odtiaľto čo najrýchlejšie zmizol a vyšiel na hlavnú cestu.

‘Choď stále po hlavnej a potom ti poviem, kde máš odbočiť.’

Chcel sa jej spýtať, čo sa tu vlastne deje, chcel ju osloviť jej menom, ktoré ešte nikdy nevyslovil, ale bál sa. Bál sa prehovoriť, srdce mal niekde celkom dole v žalúdku. Radšej robil, čo mu hovorila.

‘No čo, nemyslíš, že tvoje kožené sedačky vyzerajú lepšie, keď sa na nich vyníma tvoja krv? Podľa mňa tvoje auto takto ešte viac stúpne na cene.’ Hovorila s tvrdým úsmevom tomu mužovi, pričom mu prechádzala nožom po tvári, z ktorej mu stekal prúd krvi. Muž sa nepokúšal nič povedať, ani cez pásku na ústach, dokonca sa od strachu vôbec nehýbal. Boli pri kraji mesta, kde sa betón začal premienať na suchú trávu a čím daľej bolo viac stromov.

‘Teraz choď doľava na tú poľnú cestičku a nezastavuj, kým ti nepoviem.’

Urobil, čo mu povedala a auto začalo mierne nadskakovať na neupravenej štrkovej ceste. Mesto v spätnom zrkadle začínalo zakrývať čoraz viac stromov a on sa začínal čoraz viac báť.

‘Zastav tu! Zájdi trochu viac medzi stromy.’

Keď konečne zastavil, rýchlo vystúpil z auta a zhlboka sa nadýchol. Vysotila toho muža z auta, ktorý padol na zem na štyri, ako nejaké domáce zvieratko a potom vystúpila aj ona. Kopla ho do boku a on sa celkom zvalil na zem.

‘Čo to robíš? Prečo to robíš? Kto je ten ležiaci chlap? Kto si vlastne? Robíš to pre peniaze? Alebo...’

Prerušila ho:

‘Pre peniaze? Nie, peniaze pre mna nič neznamenajú. Sú predsa dôležitejšie veci, ako peniaze. Pozri na neho. Ten má toľko peňazí, že si to ani nevieš predstaviť. A načo sú mu? Sú mu nanič. A ja jeho peniaze nepotrebujem. Čo ak to robím pre potešenie? Nieje predsa dôležité, aby človek mal na svete aj nejaké potešenie? Mal si ty v živote nejaké potešenie o ktoré si sa naozaj pričinil? Určite nemal. Nedokážeš urobiť nič pre seba. Nič z čoho by si mal uspokojenie iba ty sám. Veď ty ani nežiješ.’

‘Viem, že to nerobíš iba pre potešenie. Podľa mňa niesi taká bezcitná.’ Odporoval.

‘Čo ty vieš o citoch? Keď som k tebe prišla, tvoje city boli úplne prázdne. Nedokázal si nenávidieť a keď nedokážeš nenávidieť, nedokážeš ani milovať. Nevieš nič o citoch. Prečo to robím? Robím to preto, že musím. Ale buď rád, že nevieš o mne všetko. A verím, že by si to ani nechcel vedieť.’

Zrazu začul v diaľke policajné sirény. Zrejme sa približovali k nim. Určite sa približovali k nim. Pozeral jej do očí a chcel jej povedať, čo k nej cíti. Aký neuveriteľne silný cit, k nej prechováva. Zmenil som sa. Niesom taký, aký som bol na začiatku. Som iný, moje city k tebe sú obrovské a nevysloviteľné.

Otočila od neho hlavu smerom ku zvuku sirén.

Niekto ju určite videl, keď vychádzala z toho domu. A určite videli aj mňa. Teraz sme v tom obidvaja.

Prešla k zadnému sedadlu auta a niečo odtiaľ vytiahla. Bola to železná tyč. Držala ju v ruke a podišla k nemu.

‘Tak to s ním ukonči. Ukáž, ako vieš žiť a ako vieš prežit. Urob to pre mňa a urob to pre seba. Ešte stále môžeme zmiznúť. Môžeme utiecť spolu.’ Podala mu tyč do ruky.

Srdce mu zvieralo, nedokázal sa nadýchnuť, nevedel, čo má urobiť, nemohol predsa zabiť človeka. Ale vízia toho, že môže utiecť s ňou, začať nový život, môže byť stále v jej blízkosti, bola pre neho veľmi silná. Ale aký by to mohol byť nový život? Keď si pomyslím na to, čo sa tu deje...

Nemohol ju zradiť, nemohol jej nepomôcť, nedokázal ju opustiť, nevedel byť bez nej. Mal by sa konečne prejaviť ako chlap. Nebyť taká citlivka, akou celý život bol.

Nemôžem, nemôžem to urobiť. Buď chlap! Buď chlap a urob to! Budeš iba s ňou! Urob to!

Musí byť chlap. Zdvihol obidve ruky v ktorých zvieral tyč a namieril si to priamo na hlavu toho chlapa. Zrazu mu ale tyč vypadla z rúk a on spadol na kolená.

     ‚Nie, to nemôžem urobiť! Keby som mohol, urobil by som to pre teba! Ale ja nemôžem!

Nemôžem! Prosím. Nemôžem...’ Jeho oči boli plné strachu, bezmocnosti, a zároveň

neskutočnej oddanosti a...

Kľačal na zablatenom lístí a objímal oboma rukami jej nohy, jej nádherné nohy v čiernych

pančuchách, ktoré boli vždy také neodolateľné... Ale teraz sa ich držal iba preto, že to bolo

to jediné, čoho sa mohol momentálne chytiť. Bolo to to jediné, vďaka čomu mal zem pod

nohami, aj keď na nej práve nedokázal stáť, ale mohol aspoň kľačat. Bez toho by

nemohol. Nemohol by kľačat, hýbať sa, nemohol by vnímať, nemohol by dýchať.

Nemohol by existovať. Pozrel sa na jej iba velmi mierne zablatené čizmy. Bolo zaujímavé, že

mala pomerne čisté čižmy v takej zablatenej pôde. Vlastne mali iba zablatené podrážky.

Ale to bolo u nej skôr normálne. Vždy dokonalá, aj keď to nebolo pravdepodobné a

ani úplne potrebné, alebo vyžadované. Kľačal tam, blato mu začínalo pomaly presakovať cez

nohavice a do očí sa mu začala neodvratne tlačiť vlhkosť zo slzných kanálikov.

‘Vieš, že by som pre teba urobil všetko na svete, ale toto jednoducho nemôžem. Odpusť!’

‚Si srab! Vždy si nim bol a vždy nim zostaneš. Bez odvahy, bez úcty k žitiu, priesvitný, až neviditeľný...

Úplne zbytočný...’

Na ceste prudko zabrzdili štyri policajné autá a z nich vyšli muži v uniformách, so zbraňami namierenými na ňu. Ona iba s kamennou tvárou pozerala na neho. Muž, ktorý tam ležal, sa vôbec nehýbal. Zrejme už bol mŕtvy.

X

     Obrázky z toho dňa sa mu prelievali s obrázkami zo súdnej siene. Sudca práve niečo hovoril. Pravdepodobne práve vynášal rozsudok, ale on nedokázal vnímať všetky slová a súvislé vety.

„...odsudzujem za vraždu...“ Tie slová celkom zahalili jeho vnímanie.

...za vraždu... Slovo vražda bolo pre neho vždy niečím odpudzujúcim a strašidelným. Ale teraz mu to slovo nehovorilo vôbec nič. Nevyvolávalo v ňom žiadne pocity, žiadne emócie. ...vražda, smrť... Nič.

     Koho žena nenávidí najväčšmi? – Takto vravelo železo k magnetu: „Najväčšmi ťa nenávidím preto, lebo priťahuješ, ale niesi dosť silný, aby si k sebe pripútal.“

(Tak vravel Zarathustra: Friedrich Nietzche)