„Zase je tu. Vidíte to? Skoro som ju zabil, už vyzerala byť mŕtva, potom odletela a teraz je zase naspäť.“

„Čšo ak je to žaše iná? Veď je ich tu toľko...“

„Nie, je to určite ona, viem to.“ Ubezpečil vysoký muž s hustými, ale miestami šedivými vlasmi svojho spolusediaceho na drevenej verande starej chaty, kým ďaľší kumpán ich iba ticho počúval.

„Ja by šom ich vššetky žabil. Našadol by šom do práškovačieho lietadla a fúú...“ Napodobnil muž s nezvratne skriveným výrazom v tvári pohybom ruky nálet lietadla.

     Traja muži mlčky sedeli, pod nimi ticho praskali drevené stoličky. V ich zornom poli bola iba púšť a cesta posiata suchým pieskom. Okolo nich lietal hmyz a občas prázne plechovky od piva. Najlepší kamaráti bývali spolu už niekoľko rokov. Nikto z nich nemal ženu, deti, ani inú rodinu. V mestečku ich považovali za čudákov. Preto boli všetci obyvatelia radi, že bývajú až na samom okraji a do mesta skoro vôbec nechodia. Pri ich domčeku stála malá benzínová pumpa, ktorá ich živila. Vlastne ich živili iba autá, ktoré tadiaľto prechádzali, lebo domáci sa im radšej vyhýbali. Najdlhší a najvyšší z kamarátov žmolil v ruke mapu, druhý so skrivenou tvárou suchý rohlík a tretí, trochu silnejší s pár vlasmi na hlave pokrčenú plechovku od piva.  Mapa, ktorú mal najdlhší pri sebe, bola mapou Arizony, kde mal vyznačené mesto, do ktorého by sa chcel raz presťahovať. Plánoval to už niekoľko rokov, stále o tom sníval a nechcel si pripustiť, že aj tak zhnije v tejto diere, nikdy ho nenapadlo, že nečinným sedením sa tam nedostane. Traja kumpáni sa pod strechou na verande schovávali pred silným poludňajším slnkom a občas hodili prázdnu plechovku od piva po okoloidúcom aute.

„Tu skapal pes.“ Prehodil najvyšší.

„Urobíme ši pšačší gulášš?“

„Aaahaha, to sa len tak hooovorí. Žiaaadny pes tu neniii.“ Pridal sa ku hodnotnej konverzácii tretí kamarát.

„Ja viem! Čšo myšlíšš, že šom šproštý, alebo čšo...“

„Dnes tu ešte nikto nebol tankovať. Takýmto spôsobom skrachujeme.“

„Aaale, veď včera tu tieeež nikto neeebol.“ So škodoradostným úšklebkom stlačil pivovú plechovku ešte viac.

„Veď aj ty z toho žiješ, tak sa tak nesmej.“

„A šakra. Žaše.“ Zahnal sa suchým rohlíkom po ďaľšej otravnej muche. Zdalo sa, že ich je čoraz viac a že sú stále dotieravejšie.

     Muchy sa už nebáli prísť bližšie, dokonca si sadnúť na niektorého z nich. Priťahoval ich pach potu, špinavých vecí a odpadkov. V takom teple sa ten závan šíril veľmi rýchlo. Traja muži ho necítili, ale muchy áno. Tie boli z pachu vznášajúceho sa v ovzduší takmer vo vytržení. V diaľke začuli zvuk prichádzajúceho motora. Blížilo sa k nim veľké auto s otvoreným nákladným priestorom vzadu. Išlo pomalou rýchlosťou, ale u nich sa nezastavilo.

„Aby ti nedoššla ššťava! Kde šši tankoval?!“ Rozkričala sa po aute skrivená tvár. „Bodaj by ti škapal motor v šštrede púššte! Ušchni, ty šmrad!“

„Taaak, taaak.“ Po aute letela prázdna pokrčená pivová plechovka. Vodič auta si ich zrejme ani nevšimol.

     Vypasených bzučiacich múch pribúdalo čoraz viac. Ako keby ich niečo priťahovalo. Jedna, akoby omámená z toho tepla, sadla šušľavcovi na rohlík a ten si vzápätí z neho ničnetušiac odhryzol.

„Fuj!!“ Odpľul si, ale na drevenej podlahe skončil iba kúsok rozžuvaného cesta. „Užš ani to pečšivo neni čšo bývalo...“ Múch začalo pribúdať.

„Ty nepoznáš mapu!!“ Zakričal dlhý muž na muchu sediacu blízko neho na stene ich dreveného príbytku a zabil ju zrolovanou mapou.

„Aaale je teeeplo.“ Poznamenal, keď si všimol množstva potu stekajúceho mu po bruchu a po nohách.

„Žašše ďaľššia... Šviňa jedna, žžabijem ťa!“ Zahnal sa po jednej, ktorá mu sedela na nose, čo spôsobilo, že si doňho silno udrel.

     Slnko neuveriteľne pražilo, všetci traja boli celí mokrí od páchnuceho potu, oblečenie sa im lepilo na špinavú pokožku. Sotva sa dalo dýchať a občas si niektorý z nich zapálil balený tabak. Nechutné poznámky, úškrny, grgnutia, pľuvance na podlahe a dotieravé muchy boli hlavným programom tejto poobedňajšej idyly.

„Štraššne horúššo je tu. Užš by mohlo aj prššať. A ten šproštý hmyž nedá pokoj.“

„Mali by sme to niečím postriekať. Nemáme nejaký sprej na hmyz?“

„Nemáme, lebo šte leniví íšť do mešta nakupovať.“

„Nooo tvoooje ponooožky ich uuurčite odoženúúú, vyyyzuj si topááánky.“ Poznamenal posmešne na adresu šušľavca.

„Teba ša žľaknú užš keď ťa vidia, preto na teba nejdú.“ Vrátil mu to.

„Doriti, sú strašne dotieravé, vôbec sa nedajú odohnať.“ Snažil sa márne niečo dosiahnuť mávaním rúk.

     Múch stále pribúdalo a boli stále smelšie. Začali si trom mužom sadať postupne na nohy, na ruky, na plecia, neskôr sa odvážili aj na tvár. Chlapíci stále viac mávali rukami a snažili sa ich všetkými možnými spôsobmi odohnať, ale každá mucha sa zakaždým vrátila a ku nej sa pridala vždy ďaľšia a ďaľšia. Horko bolo neznesiteľné, ale tento nebojácny dotieravý hmyz bol oveľa horší. Také otravné muchy ešte nezažili.

     Zrazu jedna vletela šušľavcovi priamo do nosa. Zachytila sa v nosnej dierke a nemohla sa pohnúť von, ani dnu. Vtom priletela ďaľšia a vletela mu do druhej nosnej dierky. Šušľavec odrazu nemohol dýchať, tak otváral ústa dokorán, aby do pľúc dostal vzduch. Lenže do nich mu vletelo niekoľko ďaľších múch, ktoré vošli až do jeho krku. Do nosa vlietali ďaľšie muchy, tie, ktoré tam boli predtým, sa posunuli cez nos až do jeho dýchacieho ústrojenstva, čo ho začalo pomaly, ale isto dusiť.

     Ostatní dvaja iba s nemým úžasom sledovali, čo sa to deje, ale o chvíľu už aj na nich začali nalietavať muchy. Dostávali sa im do nosa, do očí, do úší, vlietavali do nich všetkými možnými otvormi, síce veľmi ťažko a bolestne, ale zato definitívne. Vysoký kumpán si držal uši a strašne vrieskal od neznesiteľnej bolesti, výkrik, ktorý sa mu dral z hrdla, bol posiaty rojom múch, ktoré sa tam predtým dostali. Tučný plešavec si škriabal oči a kožu na tvári až do krvi, čo muchy ešte viac priťahovalo a už mu nevlietavali iba do uší, očí a úst, ale aj do otvorených krvavých rán, ktoré boli pre ne ako magnet. Ako potrava pre žraloka. Zúfalé výkriky, bezmocné mávanie a škriabanie rúk, obrovské roje múch, to všetko teraz navštívilo verandu troch kamarátov. Otvorené rany, pľúca, hrtan, žalúdok, tam všade teraz boli bzučiace muchy. Zabíjali ich. Zabíjali ich pomaly ale isto.

     Ďaľšie letné ráno naplnilo púštnu krajinu. Slnko opäť neznesiteľne rozpálilo všetko, čo sa pred ním včas nestihlo schovať. Autá nejazdili, pumpa bola prázdna. Iba na verande vedľa nej ležali v rôznych komických pozíciách tri telá posiate tisíckami múch. Pochutnávali si na nich, ako na čerstvých výkaloch. Prenikavé slnečné svetlo, obrovské horko, neznesiteľný smrad a prenikavý bzukot múch napĺňali okolitý vzduch. Za chvíľu možno prídu prví zákazníci natankovať.