Chodím s dvomi Zuzkami

     Chodím s dvomi Zuzkami. Na prvý pohľad sa to môže zdať divné, niekomu až neslušné, ale nemôžem si pomôcť. Jednoducho chodím s dvomi dievčatami. Niekto by sa spýtal, ako sa to dá zvládnuť. Aj ja stále premýšľam, či je možné niečo také dlho vydržať, či sa z toho nezbláznim.

Jedna je strašne milá, príjemná, prítulná, rozumná, hovorí mi iba krásne veci. Veľmi ju milujem a dokázal by som ju požiadať aj o ruku.

„Ľúbim ťa a vedela by som si s tebou predstaviť spoločný život. A nechcem sa s tebou nikdy hádať.“

Tá druhá je protivná, drzá, hovorí mi iba škaredé veci, stále sa s ňou hádam a spoločný život si s ňou neviem predstaviť ani v najhoršom sne.

„Veď sa nehádame, iba si vymieňame názory. A hádky utužujú vzťah, ak by si chcel vedieť, zlato. A mne to vôbec nevadí, veď sa nič nestalo, čo bolo, to ma nezaujíma.“

Prvá má rada, keď sa jej dotýkam, hladkám ju a bozkávam, ďaľšia to neznáša.

„Ty sa ma dotýkaš, ako nikto iný. Milujem, keď sa ma dotýkaš.“ „Nehladkaj ma, vadí mi to.“

Na jednej milujem, že je detská, na druhej neznášam, že je ako malé dieťa.

Milá Zuzka by ma za nikoho iného nevymenila, jej opak sa snaží, aby som stále na niekoho žiarlil.

„Keby ma oslovil nejaký krásny chlapec, povedala by som mu nie. Pretože mám teba a už ťa nikomu nedám.“ „Najlepšie by bolo, keby si so mnou dnes nešiel. Vieš, budú tam pekní chlapci a veľa príležitostí na zoznámenie...“

Prvá ma miluje takého, aký som, druhá by zo mňa chcela mať niekoho celkom iného.

Zuzka číslo jedna chce byť stále so mnou, číslo dva ma ignoruje.

„Chcem byť s tebou každý deň.“ „Nechcelo sa mi dvíhať telefón.“

Na jednej mám rád, že je veľmi romantická, na druhej mi vadí jej prehnaná fantázia a chápanie romantiky a skutočného života.

Pre jednu by som urobil všetko na svete, zniesol by som jej modré z neba, s druhou by som sa najradšej rozišiel.

Ale problém je, že keď sa rozídem s jednou, musím sa rozísť aj s tou druhou.

A keď zostanem s jednou, musím zostať aj s tou druhou.