augustový peší prechod magistrálou Slovenského Rudohoria za dobrého počasia

 

Prechod Rudom

 

 

 

 

Dátum: 19.8.2002, pondelok

Miesto: Bratislava, Slovensko

 

Deň 1. Preč!

 

O štvrtej ráno sa mi snom prereže pípanie. Prečo ma budí?! Jeho nástojčivý zvuk neustáva. Sakra, veď ja musím dokonca vstať! Telo protestujúc opustí vyhriate lôžko, no intelektuálne ostávam uviaznutý medzi povinnosťou ísť na vlak a túžbou vrátiť sa k sladkému sneniu.

 

Takto skoro bude asi zima – prevalí sa mi mysľou - a tak sa pustím do lovenia bundy v ruksaku prichystanom na odchod. Doposiaľ som bol nanajvýš na jednodňových výletoch a preto som sa pred cestou opýtal skúsenejších. Najdôležitejšie sú vraj dobré topánky a spôsob ako si udržať veci v suchu. Preto som si všetko pobalil do zvlášť igelitiek.

 

Hľadanú bundu som mal až celkom na spodku prepchatého batohu. Keď po čase neprítomne opäť všetko pobalím a zaviažem, zistím že vedľa mňa ostali ešte 2 sáčky, ktoré som zabudol strčiť späť, grrr… L

               

Rýchle raňajky ešte ani nestihnú rozpáliť pečeň a už sa ponáhľam tichou ulicou, aby som bezpečne stihol trolejbus na hlavnú stanicu. Matne si uvedomujem aký je ruksak hrozne ťažký. Čo som si tam len dal? Čo tam mám zbytočne? Mám všetko? Na stanici sa ešte úzkostlivo ubezpečím o prítomnosti životne dôležitého pršiplášťa a lyžice, ryjúc sa opäť batohom v ľudoprázdnom vestibule.

 

Prichádza Maroš a ranná rozmrzenosť ma opúšťa. Aj IC-čko do Košíc odchádza načas. V coupé si vak vyložím na horný rošt. Externe, po bokoch zasunuté plastikové fľaše s vodou vyzerajú trochu labilne. Vedľa sediaca pani v čiernom habite to pohoršene komentuje a keď sa zapäť začne vyhrážať násilím, Maroš ich radšej preloží na svoju stranu.

 

Vychádza Slnko a je na ňom čosi zvláštne. Až keď sa lepšie prizriem, uvedomím si voľným okom viditeľnú veľkú čiernu škvrnu na jeho červenom kotúči. Mystika momentu mi pripomenie úplné zatmenie z pred dvoch rokov. V tajomnej predzvesti sa mi chvíľu zastaví dych…

 

F Košicoch sme podľa plánu a na stanici stretáme Peťa - našeho tretieho kolegu, ktorý má pre mňa dohodnutý spacák. Plecniak mi opäť oťažie. Doposiaľ som neniesol nič tažšieho a mám pocit, že ma tých 20kg postupne vtlačí do zeme.

 

Kúpime ešte chlieb a salámu, a prejdeme k autobusom. Za nami sa presunie trieda šalených tínejdžrov. Ich vyhodňárske nárečie a temperament v kombinácii s plytkosťou obsahu mi už o malú chvíľu začnú liezť na nervy. Zosobňujú presne to, od čoho utekáme. Od každodenných žabo-myších ľudsko-technických problémov softvérovej firmy, od všade-prítomných ľudí a od povrchného života v rýchlom tempe. Preč od civilizácie!

 

Autobus do Zlatej Idky má odchod 11:25, no trieda nastupuje dobrú štvrťhodinu a svojou „duchaplnosťou“ zaplnia vozidlo. Ruksak nepríjemne ťaží, hoc ho mám položený na kolenách. Staručký autobus má čo robiť kým sa vymotá z úzkych pruhov mesta a vyštverá hore do dediny.

 

V Zlatej Idke dáme Zlatého Bažanta a naplníme si fľaše z miestneho verejného zdroja. Nevediac, čo mám očakávať prezujem sa do turistickej obuvi. Naša odysea sa začína…

 

Hrôza! Slnko pečie ako divé, popruhy mi trhajú plecia z trupu až mi nedokrvuje palec. Len čo horko-ťažko prekračujúc rozsypané konáre vyjdeme lesnou asfalkou ku kostolu, zastavíme sa pri obchodíku s potravinami. V skutočnosti je to iba také malé okienko, cez ktoré kupujúci z diaľky pozerá na chudobný sortiment v prítmí. Chvíľu sa tam spamätávame a šľape sa ďalej. Pred nami je celé Rudohorie.

 

Ideme pomaly, z nohy na nohu. Je horúco a šaty sa mi lepia na telo. Každým krokom bojujem s pocitom, že ten ďalší už nie je možný. Mám to vzdať hneď teraz? Celkom na začiatku? Čo si o mne pomyslia chalani? A ako obstojím sám pred sebou? Nie, ešte počkám na vhodnejšiu príležitosť.

 

Stromov s našlapanou výškou úbúda a nám sa začína otvárať výhľad na okolité zelené pláne. Niečo popoludní vyjdeme popod Kojšovu Hoľu, kde nachádzame rozptýlenie vo forme čučoriedok; nájdu sa však aj brusnice, nejaké huby či kyseľ.

 

Na úpätí sa nachádza podivný les z trojhranných bielych kolov - vraj stĺpov mieru. Napriek mizernému značeniu potrafíme aj na samotný vrchol s meteo-budovou vyzerajúcou ako gigantický kozák kremenáč. Tam sa zložíme, vyzujeme si prepotené ťažké bagandže a relaxujúc sa pokúšame zorientovať v okolitej krajine zahalenej ľahkým oparom. Slnko svieti, ale studený nárazový vietor nás okráda o jeho hrejivé lúče. Keď si prezriem vrcholovú knihu zistím, že si naň sťažuje takmer každý.

 

Nepríjemný vietor je natoľko vytrvalý, že najesť sa radšej schádzame ku lesom obrastenej  chate Erika. Tam sa žiaľ od miestnych „turistov“ dozvieme, že ju od Železiarní kúpili nejakí ukrajinci a že odvtedy viac nebola v prevádzke. Ešteže je vedľa okomíneného altánku kombinovaného so skládkou masívny zrubový stôl s lavicami na ktorom sa najeme a veru si aj poleňošíme.

 

Zvečerí sa a my pozvoľna zostupujeme hustnúcim lesom na Tri studničky dúfajúc, že nájdeme vodu. Tú nájdeme asi o šiestej hodine na Trohánke a čosi ďalej i fajn čistinku s miestom na táborenie. Rozbalíme stany, založíme oheň a varím sáčkovú polievku – celkom netakticky s hubovou príchuťou. Pripravujeme sa na našu prvú noc v divočine.

 

Keď dojeme, pokúšam sa umyť svoj fungl nový ešus, ale ani trávou a ani toaletným papierom to príliš nejde. Budem zrejme musieť zo svojich hygienických nárokov zľaviť. Ako vandrák-začiatočník sa naivne pýtam na možnosti defekácie; vzbudím však iba zhovievavé úsmevy. Neďaleko táboriska mám šťastie na prírodou vhodne tvarovanú latrínu.

 

O deviatej je už taká tma, že sa nič užitočného robiť nedá a tak sa iba pozeráme do ohníka a celkom neromanticky chrúmeme chipsy. Teraz sme síce ďaleko od civilizácie, ale hľadajúc samotu sa každý z nás inštiktívne ešte viac uzavrie do seba. A tak to vlastne ostane po celú dobu.

 

Po hodine to zabalím a idem do Marošovho stanu; Peťo s Marošom frajersky ostanú nocovať vonku. Po čase je mi natoľko zima, že si v spacáku oblečiem tričko. Zhruba o polnoci sa do stanu priplazí aj Maroš, čím sa teplota vnútri stabilizuje.

 

Peťo ešte priloží do ohňa, aby vydržal celú noc vonku vo svojom spacáku do -10°C. Samotný spánok za moc nestojí. Zima, nepohodlie a ticho lesa mi privádzajú podivné sny…

 

 

Deň 2. Stratení

 

Zobudíme sa už o šiestej, no okrem Maroša sa nám z ako-tak zohriatych spacákov vyliezť nechce. Po hodinke predsa len vstanem a preberiem aj oheň rozfúkaním ešte stále tlejúcej pahreby. Slnko vychádza skrze stromy na celkom inej strane než som večer odhadoval - zelenáčsky posudzujúc táborisko. Batoh, ktorý bol vonku, mám mierne vlhký od rosy. Po chrbte mi prebehne mrazivá predstava prípadného nočného dažďa.

 

Maroš, plný energie, odíde na huby a hneď sa mu podarí sa stratiť. V ešuse varím čaj s príchuťou včerajšej polievky - fuj. Peťo tiež vstane a rozhodne sa zájsť späť na Trohánku po vodu. Maroš medzitým blúdi prebúdzajúcimi sa lesmi kojšovských hôr a známe miesta sa mu zázračne menia na celkom cudzie, len čo sa im trochu priblíži. Naveľa, predsa nájde červenú značku a idúc po nej neskôr i Peťa. Čo nenašiel sú však huby a tak máme len ten čaj a ďalšiu sáčkovú.

 

O pol jedenástej sa konečne vymotkáme z táboriska. Idúc okolo sťa chlap vysokých hradieb z kríkov si uvedomujem, že dnes sa mi už ide o čosi lepšie. Nemilosrdný ťah na pleciach zmierňujem tým, že si pevne utiahnem bedrový a hrudný popruh. Nimi sa prenesie časť váhy ruksaku priamo na bedrá a tlmí sa jeho nepríjemné kývanie. Pri chôdzi do kopca tiež dosť pomôžu ruky zložené vzadu pod batohom pri miernom predklone.

 

Idúc za sebou, za pochodu oberáme zo strání maliny, čo pozíciu na čele značne zatraktívňuje. Hoci je už pokročilé leto, tu čučoriedky dozrievať ešte iba začínajú. Štrkovitý chodník vedie neustále nahor a čím sme vyššie, sú hojnejšie. Pri krátkej zastávke oddychu sa po vzore Maroša vyzlečiem do pol pása a okamžite pocítim úľavu od úmorného tepla.

 

Na poludnie dorazíme na lysý vrchol Kloptáňu, zložíme si veci a vrátime spásať rozľahlú južnú stráň. Keď sa dosýta nabažíme nevtieravej chuti modrejúcich bobúľ a ich nezmyteľnej farby, vykvasíme na vrcholových lavičkách pražených sálajúcim slnkom.

 

Pre istotu si znovu prekrémujem svoj biely, UV-neskúsený chrbát a v rámci obeda si zahryzneme salámy s chlebom. Maroš sa chytí do šitia a keď sa naňho už nevydržíme pozerať, prezradíme mu ako sa to robí. Bezmyšlienkovitú idylu nám ukončia ďalší šálení, nie nepodobní tým z Košíc. Pokrikujúc behajú naokolo, vylezú na blízku postriežku a odtiaľ sa hlučne delia o svoje „postrehy“ a vynesené zásoby.

 

Temer roveň nimi z opačnej strany prídu dve zrelé česko-slovenské turistky pokryté trávovým semenom. Vravia, že idú z kúpeľnej dediny Štós - nášho najbližšieho strategicko-hygienického cieľa - a ešte niečo o vysokej tráve.

 

Vyrazíme nadol vyschnutými krovinami, kde slnko dáva pocítiť svoju silu naplno. Začnú ma veľmi nepríjemne štípať oči. Najprv si myslím, že to bude nejaká mne neznáma reakcia na priveľa svetla, no príčinou sa jednoducho ukáže byť z čela stekajúci pot. Šatka ŕ la Rambo to rieši.

 

Onedlho nás cesta naslepo trávovými poliami skryje pred páľavou do tmavého starého lesa, kde tu a tam rastú nejaké huby. Zbavím sa najväčšej kraviny v batohu – krabicového džúsu, ktorý je nielen zbytočne ťažký, ale ani nezaženie smäd.

 

Chládok tône prišiel síce vhod, no zároveň s ním sme stratili turistickú značku a keď sa z lesa opäť vynoríme, po šaškovaní s kompasom si vo vysokej tráve zmýlime smer o 90°. Po veľmi dlhej a nepríjemnej ceste dolu asfaltkou neznámej doliny sa prekvapene vynoríme pri Píle, Smolenickej Huti. Naše nohy toho na dnes majú už akurát dosť.

 

Míňame rovnako prekvapenú rodinku domácich, sediacich na širokom trávnatom západnom briežku, užívajúcih si pre tento kraj vzácnych večerných lúčov. Ich pes dáva najavo ich inak skrývanú nervozitu. Tak ako nám poradia, prejdeme zadom cez areál pustého drevo-spracujúceho podniku a opustíme ho „skvele“ stráženou vstupnou bránou so závorou a divo brešúcim vlčiakom.

 

Na bohom-zabudnutej zastávke čakajúc 3/4h na autobus si dopĺňame soľ z arašidov. Ten zrazu prefrčí okolo nás na plný plyn. Po 50m našťastie ostro zabrzdí a cúvne k nám utekajúcim za ním. Odvezieme sa do Uhornej k požiarnej zbrojnici. Cestou nás nejaký zhovorčivý pán spontánne poinformuje o postupnosti ním predpokladaných cieľoch našej ďalšej cesty. Nám do reči veľmi niet.

 

Asi o siedmej zídeme dolu dedinou k vodnej nádrži, no krčmy nikde. Zastanujeme sa pri brehu a po prebrodení potoka za nami z náprotivného svahu znášame a cezeň prehadzujeme pichľavé haluze a iné drevo na oheň. Potom sa s Marošom ideme kúpať. Voda v nádrži je síce studená a špinavá, ale nie toľko čo my. J

 

Preplávame pozdĺžne nádrž, vylezieme z chladnej vody po zvyškoch železnej konštrukcie nornej betónovú steny priehrady a pýtame sa na najbližší zdroj piva. Odpoveďou nám je pridružená výroba vo vojenskej leteckej škole. J Je nám zima a preto rýchlo plávame späť. Trasúc sa vybehneme z vody a ako prvú pomoc dostaneme Peťovu slivku. Pri ohni sa zohrejeme aj zvonka a sušíme si veci. Peťo šiel s inštinktom predátora po pivo a my sa pustíme do varenia ryže s dusenými hríbmi a tuniakom. Chutí nám skvele.

 

Postupne vychlasceme z prinesených plastikových fliaš 9 pív a okolo nás sa beznádejne zotmie. V eufórii sa pokúšam z chleba vysmažiť malé hrianky - krutóniky, no tie sa mi iba rozpadávajú a pália. Pri ohni je aj tak zle vidieť a tak tú mastnú spálenú kašu dôverčivo jeme s naslano dusenými hubami. Keď sa vzdialim, aby som urobil miesto ďalšiemu pivu, oťapene narážam na nástrahy noriace sa z tmy v podobe bahna, bodliakov a zákerne presunutého potoka. J Potom už len dlho-dlho ležíme na znak na karimatkách okolo vatry a na jasnej oblohe sú vidieť aj tie najnepatrnejšie hviezdičky.

 

Poučený zo včera, poprosím Peťa, aby mi schoval batoh k nemu do stanu a idem spať kompletne oblečený. Aj tak je mi v starom vatovom spacáku zima na chodidlá. V noci ma prepadne paralyzujúca bodavá bolesť na ľavej strane hrudného koša pri sebamenšom pohybe. Po počiatočnej panike to odhadnem na stlačený alebo prechladnutý nerv. Nedbajúc na trýzeň sa prinútim zmeniť polohu a pomaly si nádychom roztiahnem pľúca. Po chvíli to našťastie prejde…

 

 

Deň 3. Dať znamená ľahší batoh

 

Ráno si urobíme polievku a ešusy si dočista vydrhneme jemným ílom z nádrže. Tá v rannom svetle už nevyzerá tak lákavo. Hygienu redukujem na pár ťahov hrebeňom. Vo vzduchu je cítiť miernu nevraživosť ponorkovej choroby, do pol-hodinky pominie a už sa napodiv nikdy viac nevráti.

 

O 10:30 vyjdeme štrúdľovitou dedinou do potravín a po vodu. Rozmaznane si kúpim kakaový puding z ktorého kelimok potom v provizórnom odpadkovom sáčku vysiacom za ruksakom nosím ešte dva dni.

 

Stúpame nad dedinou sa kľukatiacou cestou, neskôr svahom lúky ku kaplnke a zbierame bedle v prudkom svahu a slnku. So called extreme mushrooming.

 

Začínam prichádzať na to, ako správne dýchať. Možno to niekomu bude znieť banálne, ale až teraz mi poriadne došlo, že pri väčšej námahe treba aj dýchať hlbšie a častejšie. Vždy však v nejakom rytme s krokom. Zisťujem tiež, že je ľahšie prispôsobiť tempo a veľkosť krokov zvolenému dychu, než naopak.

 

Podpod nohy sa nám kotúľajú nezrelé lieskovce a my zas popod korene okraja lesa. Opäť stratíme smer, tentoraz o plných 180°. Po zorientovaní sa kompasom zvolíme ťažobnú cestičku približného smeru na pripojenie sa. Až priveľmi šťastne nájdeme červenú značku a vrátime sa k Bielej Skale. Nevážiac si jej ju tam znovu opustíme a bez povšimnutia šliapeme 1/2h po nejakej polo-turisticky polo-ťažobne vyzerajúcej ceste.

 

Len ťažko hľadám polohu, pri ktorej by sa zvieranie popruhov dalo vydržať, preto mi Maroš navrhne výmenu. Nasadiť si po krátkom oddychu od potu studený ruksak je samo o sebe nepríjemné, ale vedomie, že nie je vlastný do toho prináša nový rozmer. J Marošov ruksak je lepšie riešený, plecnice má bližšie pri sebe a ťahajú viac nadol ako dozadu a do strán. Ale keďže je ťažší, onedlho sa radšej vrátim k tomu svojmu.

 

Keď už aj poslednému z nás dôjde, že červená značka tadiaľto naozaj nevedie, začneme krúžiť okolo rozľahlej hrebeňovej lúky v neúspešných pokusoch o jej znovunájdenie a nadpojenie sa. Pod touto zámienkou sa pod briežkom v suchej mladine zbavím tuhých nestrávených zvyškov potravy, čím si zmiernim napätie a potlačím všeobecne rastúci pocit beznádeje. Jeme pomerne málo a tak sú nám tieto chvíle odteraz vzácnejšie. Rezignovane sa rozhodneme predsa len sa vrátiť skadiaľ sme prišli.

 

Stratili sme vyše hodiny a kopu síl. Keď dorazíme na miesto kde sme zišli zo značky, roztrpčene si dáme obednú pauzu. Zo suchej salámy kvapká tuk a ešte aj šupka voní tak, že by pritiahla zver na stovky metrov. Odpad však nezanecháme.

 

V spravodlivom rozhorčení makáme ako šróby. Po prvý krát postupujeme skutočne plným tempom. Idem vpredu udržujúc konštantný svalový tonus, mením rýchlosť chôdze podľa sklonu terénu a úseky z kopca dokonca bežíme. Len Peťo si svoje kolená skúsene chráni.

 

Pod skalnatým vrcholom Skaliska zhadzujeme batohy a vyskáčeme naň ako kamzíky. Nohy navyknuté na záťaž batohov idú teraz úplne samé. J Zvrchu sa nám naskytne nádherný, ničím neobmedzovaný pohľad na riedko porastené Volovské Vrchy. Sediac na skale jeme čokoládu a hrejeme v posledných lúčoch za vzájomne nevítanej prítomnosti okrídlených mravčích samčekov.

 

Ešte pred západom obídeme nevýrazný vrchol Volovca a za úpätím od východu sa utáboríme. Prepotené tričká a ponožky patria na núkajúce sa ihličnaté vetvy. Aj drevo naokolo je žiaľ pomerne mokré a tak založiť dostatočnú pahrebu si vyžaduje jeho priebežné sušenie popri nej. Na skromnom ohni si hrejeme morcadelu s hubami a ryžou. Bedle z extreme mushroomingu extrémny pochod nevydržali a musíme ich vyhodiť.

 

Jedlo a voda, ktoré nesieme sú už od počiatku akýmsi nevysloveným zákonom spoločné a dokonca dochádza k paradoxnému altruizmu, keď sa predháňame, kto čo na večeru poskytne. Dať, tu totiž znamená ľahší batoh. J A čo v živote?

 

Veľmi skoro je cítiť padajúcu rosu na všetkom, čo nie je zakryté. Zajtra nás čaká náročný deň a tak ideme radšej hneď spať. V stane, zistím že mám na zemi presne pod krížami, veľkú skalu. Je zakolíkovaný, posúvať ho by dalo veľa práce, preto to bez rečí nechám tak a hľadám si polohu na boku. Ktovie ako budem vyzerať ráno…

 

 

Deň 4. Bacha, maco!

 

Keď vylezieme zo stanov, vonku nás čaká vlhko a strašná kosa. Dáme si poctivé, aj keď studené raňajky, vysušíme si veci a pobalíme sa. Slnko rýchlo stúpa ponad našu bezútešnú hrebeňovú lúčku a tak od začiatku špekulatívne volíme iba kraťasy. Tie na mne ostanú až do úplného roztrhania po celý vander. Po ôsmej vyrazíme.

 

Prejdeme okolo hustejšie zarastenej Čertovej hole a neskôr aj Súľovského sedla, zbierajúc dubáky priamo na ceste. Je ich toľko, že ich ani netreba hľadať a čoskoro berieme - ako Maroš hovorí - už len tie „vo výške očí“.

 

Moje ponožky, čo majú siahať pod kolená sa mi zvädnuto zrolovali tesne nad členkami vytvoriac lieviky usmerňujúce do topánok ihličie a halúzky z blízkeho okolia. Frustrovane si ich pri každom zastavení vytrepávam. Nečistoty v topánke a mokré ponožky totiž urýchľujú tvorbu otlakov.

 

Začne sa nám míňať voda. V sedle Smrečinky si dáme čokoládu a ako na zavolanie, hneď za ním nájdeme bystrinku, kde si pár metrov povyše cesty dosýtosti načrieme. Aj naďalej sa nám všade núkajú hríby. Keď vyjdeme z lesa a pustíme sa nadol nepekným holorubom, stretneme kompetentne vyzerajúcich drevorubačov, ktorí z fleku opáčia, či sme nestretli maca. Po zápornej odpovedi nás pred nimi sugestívne varujú. Bububu.

 

Mám opäť veľký problém s preťaženými a otlačenými plecami, a ozvú sa už aj otlaky. Cesta sa hadí po rozžiarených trávnatých úbočiach pahorkatiny od jedného osamelého stromu k druhému. Suchý vzduch je plný semien, peľu a hmyzu.

 

Pred Dobšinským sedlom si zdvihneme morálku čokoládou, keď tu Maroš zrazu navrhne skratku. Peťovi sa zo skúsenosti na ňu veľmi pristať nechce, ale keď mu Maroš v prípade poistnej udalosti ponúkne odnos jeho batohu, v dobrej viere turistickú značku opustíme.

 

Slnko pripeká a my idúc, navrhnutým smerom, priamo na stožiar stretneme chlapíkov, ktorí ho visiac na ňom v tej horúčave natierajú. Vyzerá ako dajaký vysielač. Dozvieme sa od nich o blízkom salaši a pred očami nám začnú defilovať hrudky syra a poháre žinčice.

 

Pokračujeme „skratkou“ cez les cestou-necestou prekonávajúc strmé zrázy. Keď sa však z neho vynoríme, uvidíme konečne náš cieľ, učupený za zvlnenými, zelenými pasienkami vedľa veľkej vodnej nádrže. Zrazu začne pršať. Chvatne dorazíme k železničnej stanici pri Palcmanskej Maši a skryjeme sa na peróne. Dážď neprestáva, no neprší veľa, preto sa rozhodneme prekonať posledný úsek priehradou do Dediniek.

 

Pri kempe si dáme tak vytúžené pivo a aj miestny fast-food chutí ako nikdy. Sme zničení po 9 hodinovej štreke, je teplo a tak nám rýchlo zašlape, že si ani nevšimnem kedy dopršalo. Po tom, čo chalani postavia v kempingu stany zájdeme popri brehu a potom do kopčeka napravo do jedinej reštaurácie v dedine.

 

Najprv pred vchodom čakáme na miesto pri stole, potom na objednané bryndzové halušky, aby sme sa dozvedeli, že majú už len na jednu porciu. Zjeme teda každý po 1/3 ako predjedlo, navrch pár pív a hneď je nám fajn. Záver večera strávime spoločenskou návštevou spoločných WC.

 

Toto bol dosiaľ najťažší deň; tu v nížine bude v noci aspoň teplo. Ležiac v stane ešte premýšľam, ako by som riešil prípadnú polúciu. Po skončení vandru však môžem konštatovať, že som sa trápil zbytočne, nakoľko každodenné vyčerpanie a čisto mužská spoločnosť sexuálny pud bezpečne potlačili.

 

 

Deň 5. Melón na striebornom jazere

 

Zobúdzame sa na roztrúsený prejav zachrípnutej straky, ktorý sa odráža v okolitých hrebeňoch. Dnes si doprajeme oddych. Po štyroch dňoch chôdze je vhodné doplniť sily, dať oddýchnuť nohám a zdvihnúť si morálku. Veď nie sme ešte ani v polovici túry a bol by nerozum prirýchlo sa zodrať.

 

Zájdeme do miestnej samoobsluhy, kúpime vajíčka a skúšame na Peťovom plynovom variči urobiť praženicu zo včerajších hríbov. Tie sú tvrdé a vydržali v dobrom stave, hoci prenocovali len tak rozložené na tráve. O 11-tej konečne doraňajkujeme, pošleme SMS-ky rodinám a pokúšame sa prať si veci v studenej vode spoločného umývadla.

 

Pri dennom svetle vyzerajú kempingové sociálne zariadenia ešte nevábnejšie. Nepozorným zbehom dolu briežkom mi nepríjemne pukne vo väzive kolena. Premydlené ponožky a tričká si zavesíme na natiahnutú šnúru medzi stromami vedľa stanu. Keďže väčšinu času budeme aj tak chodiť vyzlečení do pol pása, tričká sme snáď ani prať nemuseli. J

 

Na poludnie sa ideme kúpať. Voda v Maši je cool a tak sa hneď po platonickom pokuse o potopenie blízkeho plaváku praceme zohriať. Nie sme na vandri ešte ani týždeň a už som sa druhý krát kúpal! To je viac ako doma. J

 

Vystretí na brehu sa opaľujeme, nadávajúc na nespolupracujúce oblaky. Popoludní ideme znovu opáčiť reštiku. Opäť musíme čakať, no tentoraz sme odmenení každý vlastnou porciou halušiek. Mňam, to už chce znovu iba pivko…

 

Nakúpime zásoby na tri dni a k tomu melón. S ním na palube sa ideme člnkovať. Ujmem sa vesiel, ťahám čo to dá, ale čln sa iba chaoticky točí. Ešte že Marošovi to ako tak ide a snaží sa nás udržať v priestore vyznačenom bójami. Pľujúc jadierka na striebornú hladinu sa hodinku nemiestne bavíme na tom, čo je akurát pri vesle. Keď bujaro zakričím na vedľajší čln námornícke „AHÓJ!“, dostane sa rovnako spontánnej odpovede neznámeho prízvuku. Záverečný pristávací manéver na pneumatikami obloženom móle si napriek obavám posádky beriem do rúk opäť ja. J

 

Na večeru máme „pre zmenu“ hríbovú praženicu obohatenú smotanou. Ochladí sa a keď dáme pivko pred spaním, začne vo vedľajšom amfiteátri hlasno hrať kapela akéhosi Jána Halušku pod umeleckým pseudonymom: Johny Ejč. Nie je zlý, ale bryndzové boli lepšie. Pekné sníčky…

 

V noci z vedľajšieho stanu počuť ako si národnostne zmiešaný slovensko-poľský pár s komunikačnými problémami dohaduje análny sex. Keď Poľka nakoniec súhlasí, Slovák po chvíli zlyhá a s ešte väčšou námahou sa jej pokúša vysvetliť dôvod. Kapela napokon predsa len skončí a pomedzi stany začnú chodiť opilci, zakopávajúc o kolíky.

 

 

Deň 6. Rudo

 

Vstávame o siedmej a ja prekvapene zisťujem, že aj v kempe padá rosa. Ponožky, pripravené na ráno, ktoré som mal na topánkach nedbalo opretých o stenu stanu, sú vlhké. Pohľad na nohy prezrádza, že po dni oddychu sa otlaky pekne vyformovali. Naivne si ich olepím  rýchlo-obväzmi, ktoré mi vydržia iba pár hodín. Čo horšie, zdá sa, že včerajšie puknutie v kolene nebolo len tak.

 

Pobaliť sa, najesť a poď ho. Na pochod volím ľahké tenisky. Nestrácajúc čas odchádzame po asfaltke, okrajom hory do vychádzajúceho slnka. Opäť počuť tunajšiu straku. Vyjdeme na odporúčaný salaš na Dobšinskom kopci, aby sme sa dozvedeli, že žinčicu ešte nedovarili a syr predávajú len po hrudách, čo je cca. 4,5kg. Pri sklamanom zostupe kamennou suťou koleno zabolí viac a veští dosiaľ nepoznané trápenie.

 

Prejdeme cez Vodniarku, kde je v úhľadnej drevenej búdke prudko striekajúci prameň ľadovej vody. O čosi ďalej nám na rázcestí udrie do očí odbočka s nápisom „Lániyho Huta“, čo sú zhodou okolností takmer priezviská našeho šéfa a riaditeľa. J Je sucho, cesta je hladká, tenisky boli dobrá voľba.

 

Zastavíme sa úpätí pod Čuntavou, kde si na plyne varíme hubovú (ako inak?) polievku do ktorej nakrájam posledný cesnak. Fúka a preto plameň chránim naokolo stočenou karimatkou. Vysušíme si na slnku veci a naberieme vody z chudobného prameňa pod stromom. Iba polievka je na obed síce málo, no naše žalúdky si už na nedostatok zvykli.

 

Cestou cez les si na Marošovu radu zaobstarám palicu. Pri dobrom štýle chôdze s ňou, nielen že trochu šetrí koleno pri klesaní, ale pridáva i silu ruky smerom do kopca. Opäť naberieme vody a po kľukatiacej sa lesnej ceste vychodíme na čistinku  Slánskeho sedla. Tam je zrubový stôl so strieškou. Podľa zhoreného kruhu je vidno, že ktosi robil oheň priamo na ňom, hoci ohnisko mal hneď vedľa. Možno to bolo za dažďa, ale aj tak mi to pripadá barbarské. L

 

Ukryjeme si batohy do hustého malinčia na opačnej strane lúčky a naľahko vybehneme 1/2h ostrým stupákom na rozložitú, riedko stromami porastenú Stolicu. Tam ju aj obradne vykonám, použijúc núdzovo list vrcholovej knihy. To už pokrytecky za barbarstvo nepovažujem…

 

Jedna zo značiek na vrchole ukazuje do svojho cieľa „optimistických“ 12h. J Zjeme čokoládu s křupinkami a skrmujúc do prasknutia maliny sa pomaly vraciame do sedla. Stany postavíme na rovinke v lese, výnimočne o čosi ďalej od zrubového ohniska. Založíme oheň, keď zrazu z diaľky začujeme opilecký spev. Dúfajme, že nejdú k nám. Začína sa stmievať, varíme ryžu a hríby, keď zistíme, že sme dúfali márne.

 

Navštívi nás párik tridsiatnikov v „dobrej nálade“. Hneď si s nami potykajú. Jano je dominantný, sveta skúsený horal a stavbár. Rudo zas prepitý, nešťastnou láskou a rozvodom frustrovaný koňar. Janove „duchaplné“ vtípky korenené démonicky kašľavým Rudovim smiechom mi výrazne pripomenú Beavisa & Buttheada.

 

Opakovane nás varujú pred medveďmi, divia sa našej „odvahe“ chodiť a nocovať v horách a tomu, že sme dosiaľ žiadneho nestretli. Poradia nám, že si máme rozvešať jedlo po stromoch, aby nám v noci nešli do stanov. Kto? Keď pridajú farbisto rozprávanú krvavú historku z pred troch dní z blízkej dediny, kde medvedica roztrhala dieťa a oskalpovala matku, spozorniem.

 

Majú so sebou len igelitku v ktorej cinkajú fľašky tvrdého. Aj keď sú obaja oficiálne nezamestnaní, pracujú načierno ako lesní robotníci. Teraz majú trojdňové voľno, ktoré si rozhodli užiť obľúbeným spôsobom. Nám však opakovane tvrdia, že idú zbierať čučoriedky, ktoré sú vraj na dlhšom z chodníkov na Stolicu.

 

Vybrali sa teda do hory bez jedla a vecí, zastavili sa na oslave u horárov a keď ich odtiaľ vyhodili, rozhodli sa ísť na noc zbierať čučoriedky pod vrcholom! Hustnúcu tmu zľahčujú vyhlásením, že si „posvietia samopalom“, ktorého interpretácia nám doteraz nie je jasná.

 

Rozdielna úroveň alkoholu v krvi je prekážkou v ďalšej komunikácii a začnú byť pre nás otravní. Keď zmĺkneme, vycítia to a každých 10 minút zahlásia, citujem: „keď sa nasereme, namasírujeme lýtka a pojdeme na Stolicu“. Pýtajú si od nás cigarety, Peťo ich vlastníctvo zatají s tým, že nefajčíme.

 

                Medzitým si Rudo v ohni na tzv. „ruský spôsob“ začne opekať bedle a neskôr odkiaľsi vyloví aj jablko. Ten spočíva v intenzívnom solení a žiare. Jano si vystačí s fľašou. Zaspomína na svoje najlepšie roky, keď bol ako kvalifikovaný robotník na Gabčíkove. Rudo zas vytiahne záhadnú fotku, ktorú v snahe osvetliť strčí takmer do plameňa. Už pred tým bola obhorená a je na nej akási detská tvár. Nechá nás hádať kto to je a neskôr asi tvrdí, že jeho bývalá.

 

                Už je úplná tma a koňari prejdú z vyhlásení o ďalšom výstupe na vety typu „nebudeme vás otravovať“ a „ustelieme si na čečine“. Keď na záver prípravy večere chceme pridať do húb zmes na špagety, zistíme že nám pripravená konzerva kamsi zmizla. Jano sa dušuje, že ju nevzali a nechá sa od každého osobitne ubezpečiť, že ich ani v najmenšom neupodozrievame. Nuž ju teda vynecháme, zjeme čo je a zalezieme do lesa k stanom.

 

                Napätie rastie a Peťo nervózny z toho, že ani fajčiť nemôže na mňa precitlivelo vybafne, keď mu položím naivnú otázku o tom, či si do jeho stanu môžem pre istotu ukryť aj sušiaci sa ešus.

 

Rudo nakladie veľký hučiaci a hlasno pukajúci oheň a ľahne si na stôl; Jano si naozaj ustelie vedľa čečiny. Ležiac v stane počujeme ako okrikuje Ruda, aby toľko neprikladal, lebo vraj zhorí zrub. Už tichšie, znechutene komentujú našu nerozvážnosť, že sme si nerozvešali jedlo a ako je im zaťažko nás mestských pánkov potom strážiť.

 

Ich prítomnosť ako aj reči o medveďoch robia môj spánok výnimočne čujným. Vnímam každý šuchot v okolí stanu a keď opodiaľ zašteká líška, počujem Janov opis predstavy ako mieri teleskopickou puškou medzi jej svietielkujúe oči. Napokon aj nadávky Ruda ako sa, nemajúc ani noža, zúfalo pokúša otvoriť konzervu…

 

 

Deň 7. Kone

 

Skoro ráno koňare naozaj odídu po žltej nahor. My sa na to naraňajkujeme, výnimočne si umyjem zuby a tiež sa vydáme na ďalšiu púť.

 

Zídeme sedlom okolo zavretej chaty Janka, kde podľa vyschnutej krajiny súdim, že tu už dlho nepršalo. S pípeťou klesáme do dediny Muránska Huta nakúpiť. Tam sa, ale dozvedáme že je vraj akási „nedeľa“, všetko je zatvorené a nakoniec sme radi, keď načierno dostaneme aspoň pivo u súkromníka. Snáď s potravinami dajako vyjdeme.

 

Po prudkom 200m stúpaní do protiľahlého svahu sa dostaneme na Veľkú lúku – akúsi-to náhornú plošinu Muráňskej planiny. Kam oko dovidí vedie naprieč ňou takmer rovná asfaltová magistrála. Hnaní pripekajúcim slnkom si to po nej valíme strhujúcim tempom, tu a tam minúc pár víkedujúcich. Pivo pôsobí ako anestetikum a dáva nám zabudnúť na nohy i na únavu. Keď sa po prvý raz obzrieme, prekvapene zistístíme, že sme už uprostred a čo nevidieť i na druhej strane lúky. Len pri zrube sa chvíľu poslníme v poludňajších lúčoch a bez obeda pokračujeme ďalej cestou hadiacou sa do svahu.

 

Pri miernom stúpaní sa palica naozaj vyplatí. Pridávam ňou do kroku vždy súčasne s protiľahlou nohou striedajúc podchvíľou ruku. Smerom na Poludnicu by tu podľa mapy niekde mala byť odbočka zo serpentíny na 360° výhľad. Žiaľ, napriek zvýšenej pozornosti ju kdesi minieme.

 

Hladní dorazíme na lesnú Poľovnícku chatu pri Studni. Ani tu nepredávajú jedlo, podľa značiek sa vraj nesmie ani stanovať, a tak iba o čokoláde hodinu zas poležíme. Od Stolice sa zamračí. Naberieme si vody z mrazivého výdatného prameňa a šliapeme planinou pod už hrozivo zatiahnutou oblohou. Keď v závere našej cesty cez Kľak začne popŕchať, nad už Stolicou počuť búrku.

 

Pri chate na Nižnej Kľakovej stretneme trojicu mladých Košičanov a stádo Huculských žrebcov pasúcich sa voľne vedľa táboriska. Koníky sú to prieberčivé a z ruky si vezmú len celkom čerstvú trávu, ktorej je v okolí prirodzene nedostatok.

 

Košičania sú tu už týždeň a za plačlivého počasia nocujú vo veľkej starej búde - kedysi vychýrenej útulni. Ponúkajú nám, že sa s nami podelia o miesto, ale my, cítiac sa ako votrelci, ostávame stanovať pod holým nebom. Spať pod strechou by už možno bolo pre nás i priveľké pohodlie. J So smiechom nás upozorňujú, že v takom prípade nás možno ráno zobudí veľký vlhký koňský jazyk.

 

Naozaj máme pocit, že sa role obrátili. Že my sme teraz tí lesáci, čo na večer prepadnú cudzie táborisko. Svojou živočíšnou drsnosťou a biedou tiež kontrastujeme s ich úhľadnosťou a zabezpečením. Táto predstava nás pobavila natoľko, že robíme narážky na masírovanie lýtok a svietenie samopalom, ktorým poriadne rozumia iba Jano s Rudom.

 

Drevo je zoširoka vyzbierané a tak musím zájsť hodný kus nadol paberkovať v príkrej kyprej stráni. V teniskách len pod členky a boľavými chodidlami to ide ťažko. Cítim sa slamo a moje pohyby sú malátne. Čo nájdem, však pridám do spoločného. Peťo s Marošom postavia stany a na zrubovom stole v krajine ako vystrihnutej z westernu sa zaslúžene po celom dni najeme.

 

Útulňa kedysi slúžila všetkým. Prichádzajúci a odchádzajúci turisti tu žili v akejsi nepísanej komúne, nechávajúc si zásoby a odnášajúc po sebe odpadky. Po revolúcii utrpela svojskými prejavmi nadobudnutej slobody po miestnych, ktorí tu zanechali spúšť fliaš a konzerv vypáliac jednu z chát.

 

Večer sa objavia pasáci a keď zaženú kone navštívia nás. Sú mladí, jeden má vysokú, ale svoje kvaňe si už obľúbili natoľko, že by sa im len ťažko s terajším spôsobom života lúčilo. Zaspomínajú na otlačený zadok po prvom dni v „práci“, na kobylu, ktorá zrazila maďarského turistu o vchodový trám stodoly, zatiaľ čo sa pokúšal spomenúť si ako sa povie „stoj“, a aj na takúto historku:

 

Nejakí českí turisti sa uložili na spánok v neďalekej zrúcanine Muráňskeho Hradu. Tú noc sa tunajšie žrebce spontánne rozhodli, že sa pôjdu napásť, prerazili ohradu a hybaj ich hore. Turistov spiacich v múroch neznámeho stredovekého obydlia teda zobudil desivý dupot kopýt, noc pretínajúce hlasné erdžanie a horúce fŕkanie z tesnej blízkosti. Kone boli všade okolo nich, a tak nič poriadne nevidiac, prvé čo ich rozospatým mysliam napadlo, že sa vrátili rytieri pomstiť znesvätenie miesta. J

 

Až do pol jedenástej príjemne debatujeme pri ohni a hudbe. Vyjde mesiac, ktorý je len 3 dni po splne. Postupne uvarím, ponúknem a sám si aj vypijem 2 litre čaju. Košičanka okrem gitary skúsi niečo na píšťale, čo mi motívmi znie ako Brave Heart. Je nám tak fajn, že postupne popálime všetko pripravené drevo.

 

Ako bodku za správami dokončíme Peťovu slivovicu a v doposiaľ najlepšiemu spánku mi nezabráni ani požitý teín.

 

 

Deň 8. Na Vepor!

 

Víta nás hrejivo pekné ráno. Nanosím dreva pre košičanov a zájdem k 15min vzdialenému prameňu. Tam stojac v blate postupne pritískam hrdlá fľiaš k vodou orosenej stene, keď z ďiaľky počujem ako pastieri práskajúc bičom ženú kone prebehnúť sa popod Hrad. Oheň už nerozkladáme, zjeme zvyšný chlieb a spakujeme sa v ústrety novým krajom.

 

Ostrým tempom prefrčíme cez machom porastené rázcestie Siváková a potom do sedla Burda. Tam sediac ma hnijúcich pníkoch a pozerajúc sa s vyvrátenou hlavou na svojho najbližšieho súpera, si dáme čokoládu, aby sme s maximálnym nasadením vyštartovali do brutálneho 3/4h výstupu na Fabovu hoľu. Keď dorazíme na Trikopce, zahmlieva sa mi pred očami. Polapíme trochu dychu a skrmujeme vlahé čučoriedky. Myslel som si, že som na tom kondične lepšie, no Maroš ma noho-lapne presvedčil o opaku.

 

Cestou sme stretli dvojicu cyklo-turistov, ktorí nesúc na pleci svojich tátošov nadávali na to, že je tento úsek vôbec uvedený v cyklo-mape. Išli zo smeru, ktorým sa chystáme a tak od nich príde vhod informácia, že na nás čaká pekná útulňa pod Vartou a že tam pršalo. Po pár neúspešných pokusoch o nájdenie výhľadu, vyznačeného tentoraz na našej mape, zostupujeme smerom na Zbojskú. Chatu, kde ako dúfame, si dáme vytúžené pivo a teplé jedlo.

 

Záverečnou cestou po asfalte, ktorý nám neľútostne dorazí otlakmi už tak posiate nohy, začne za nami vzdialene hrmieť a neskôr dokonca kvapkať. Začína nás obchádzať dopredu ženúci pocit, že prší pred nami i za nami, zatiaľ čo okolo nás ktosi drží jednodňové okno bez dažďa.

 

Keď zistíme, že chata nie je spomínaná ani na miestnom turistickom značení, zmocní sa nás už zažitý pocit sklamania. Ten sa premení v istotu, keď ju podľa Peťových detských spomienok predsa len vypátrame a definitívne sa presvedčame, že chata Zbojská už nefunguje. Vraj pre nedostatok turistov. A aký tu kedysi býval frmol!

 

Je 15:30 a my sa hladní a zúbožení vyberieme na lokálnu vlakovú stanicu Zbojská. Tam z otrhaného papiera na stene zisťujeme, že vlak ide takmer až o 2h. Prejdeme teda v zúfalej nálade 1/2km späť po pražcoch na autobusovú zastávku. Na nej sa pre zmenu nedajú zistiť odchody vôbec. Veď miestni vedia… L

 

Našťastie, neďaleko stojí drevorubač, čakajúci na Aviu. Uprosíme jej vodiča a razom sa vezieme spolu s troma ďalšími rubačmi v štýlovej popolnici, plnej reťazových píl a iných pracovných nástrojov a materiálu, do Michalovej-Pohronskej Podhory. V rohu korby sú zabudované kachle na tuhé palivo s komínom von a chlapík s ktorým sme nastúpili má tašku plnú hríbov. Ten najväčší si imidžovo naaranžuje navrch.

 

Robotníci nás už tradične varujú pred medveďmi. Spolu s hubárom vystúpime na námestíčku pred vraj-naj krčmou a hneď dáme nejaké pivá. Keď zistíme, že tam podávajú aj teplé jedlo, naše nadšenie z vyprážaného syra nepozná hraníc. V protistojacej samoobsluhe sa zásobíme na nasledujúce dni. Potraviny na nás z regálov sprisahanecky žmurkajú a dá zabrať, aby sme si do košíka nepoložili úplne všetko. Súdiac z ostražitých reakcií okolia, už asi vyzeráme dosť povážlivo. J

 

Nachmelení, o 17:30 vyrážame do hôr s cieľom nocovať tam. Pivo nám tiež pomôže minúť turistickú značku a keď sa pýtame domácich, dostaneme od každého vskutku osobitý popis cesty na Vepor. Zhodujú sa aspoň v jednom, v prekvapení našim rozhodnutím ísť takto na večer a tak ďaleko.

 

Vyrazíme teda približným smerom kolmo do vrchu. Pocit plného žalúdku a alkohol v krvi dočasne prekonajú únavu a zvýšia našu odvahu. Ja som mal však o nejaké to pivo menej a tak mi po chvíli už to rozhodnutie len tak naslepo hľadať značku nepripadá až také dobré. Moju paniku však láme Peťova presvedčivá topologická argumentácia a Marošova pevná viera v zlepšenie.

 

A naozaj čoskoro, idúc v kľučkách po dobytčích a ťažných cestách, žltú značku pretneme a po stúpaní, nie nepododobném tomu na Fabovu, sa ocitneme na útulnej čistinke na kraji lesa lemovanej od cesty radom stromov. Na nej si z nanosených skál zbudujeme veľkoryso dimenzované ohnisko. V okolí je dostatok suchého dreva a tak už o chvíľu nám blčí krásna vatra. Je v akejsi prirodzenej jame, no aj tak pre istotu necháme obhorieť trávu naokolo. Oheň v suchej tráve podporovaný vetrom vie byť totiž nezaržateľný.

 

Maroš, v eufórii pri nosení dreva, nedopatrením hodí riadny kmeň na Peťov ruksak, zlomiac i moju palicu. Peťo nič nevidel, palicu vezmi čert, možno si nič nevšimne... Keď sa však vráti, chtiac niečo z batohu, zacíti plyn, takže tajomstvo musí ísť rýchlo von.

 

Schytal to presne plynový varič a bomba. V návale roztrpčenia Peťovi zrazu začne chýbať aj baterka. Tú, keď trochu vychladne, predsa ju len objaví zarolovanú omylom spolu so stanom. Odteraz už teda môžeme variť len na ohnisku. Varič bol otcov a Peťo, už uvoľnenejšie, nahlas začne hľadať vhodnú výhovorku.

 

Večer plynie v pohode okolo ohňa. Také dobré ohnisko sme veru ešte nemali. Plameň rovno blčí a k hviezdnemu nebu vyletujú žiariace stužky. Keďže nemáme sekeru, vetvy delíme prehorením. Hrubé polená pukajúc rozstreľujú žeravé kúsky dreva. Oranžové teplo sála na nás, ktorí ležiac naokolo ospalo posúvame haluze. Uhlíky ticho dopadajú aj na naše karimatky vypaľujúc do nich nepekné diery. Keď ostanem vonku už len sám, naposledy poriadne priložím z prichystaného dreva a tiež sa poberiem snom v ústrety.

 

Spíme čoraz menej. Všimol som si, že mi tu úplne stačí 6 hodín. Viac sa mi už ani driemať nechce. V civilizácii potrebujem až 9h, aby som sa cítil mentálne sviežo, no tu sa mozog zrejme nepoužíva. J

 

 

Deň 9. Znavení

 

Lenivo vstávame a povedľa nás prechodia mladé býčky s tupým výrazom v tvári. Nenáhlivo si uvaríme polievku, ešte pomalšie sa pobalíme a sťaby bez duše sa konečne vydáme na Vepor. Keby pri Machnárke o ktorej nám včera točili dedinčania nebol prameň a voňavá plánočka, ani by sme sa pri nej nepristavili.

 

Prechodiac v majestátnom tichu sedlom pod Vartou okolo nás cez CHKO, s vraj vzácnymi rašelinovými poliami, prehrmia dvaja chalani. Idú do kopca na silnej, dymiacej a zem ryjúcej motorke. Svah je príkry, motor naplno kvíli. Dobre nám padne, keď na jednom dreve takmer zostanú.

 

Kráčame pomaly, ja sa vlečiem o čosi viac pozadu ako obvykle s pohľadom pripomínajúcim raňajší statok. Zídeme teda do útulne Varta a oddychujeme. Hoci vyzerá k svetu, naša morálka ostáva pod psa. L Maroš navrhuje ostať do rána; oddýchnuť si.

 

Skúsim po prvý krát zapnúť inak doteraz zbytočné rádio, no zistím, že mu vytiekli baterky. Najeme sa a po hodinovom oddychu na vyhriatych laviciach so širokým výhľadom na slnkom zaliatu krajinu sa rozhodneme predsa len pokračovať. Nenaberieme si ani vody lenivo kalkulujúc, že niekde za Veporom bude.

 

Výstup na strmú vrcholovú skalu Klenovského Vepora nás predsa len dostatočne vyhecuje a po lezeckom šprinte na nej nájdeme malý bronzový konferenčný stolík. Na ňom sú vyryté smery a vzdialenosti k okolitým vrcholom či orientačným bodom, ale samotný výhľad skrze stromy je iba obmedzený. Odmeníme sa nugátovou čokoládou a rýchlo sa míňajúcou vodou.

 

Svah pri zostupe je mimoriadne prudký. Kde sa dá, uchyľujeme sa k pridŕžaniu sa stromov. Pod topánkami nám kĺže sypká zem a v nej roztrúsené špicaté skaly. Spontáne nám napadne, že tu by sa varič, pri páde s batohom, rozbil raz-dva. J

 

Keď sa obzrieme, hrebeň Vepora z diaľky skutočne pripomína klenutý kančí chrbát. Tradične prehliadneme plánovaný prameň a k vode sa dostaneme až o ďalšie 2h. Cestou nachádzame početné stopy po zrezaných hríboch, no moje myšlienky sa zanovito krútia okolo dehydratácie. Aké to bude?

 

Na rázcestí pred Troma Chotármi zanecháme Peťa s batohmi a schádzame s fľašami cez brod smerom kam ukazuje šípka. Prameň tam majú nejakí mládežníci natiahnutý hadicou až do dvora chaty. Poniže si dokonca vykopali prírodný bazén. Vonku na stole a okolo neho majú ohromnú hŕbu hríbov, ktoré pri pustenom rádiu monotónne čistia. Odpojíme z kohútika hadicu k „bazénu“, naplníme si fľaše a napijeme sa čo hrdlo ráči.

 

Vyrovnaným krokom pokračujeme lesom Veporskej planiny; deň sa pomaly chýli ku koncu. Na úbočí hrebeňa si nájdeme pekné miesto na táborenie a pustíme sa do znášania kameňov na ohnište a palivového dreva. Od rozhodnutia zostať nás neodradí ani osí úľ na ktorý obďaleč naďabíme.

 

Okolo idú pastieri ženúc kravy. Ich psy zastanú štekajúc v úctivej vzdialenosti. Ako zvyčajne nás pastieri nielen varujú pred medveďmi, no poradia nám i lepšie miesto na táborenie. Presúvať sa nám však už naozaj nechce.

 

Psy sa razom zmenia na priateľské špinavé kefy. Pastier s ktorým hovoríme neartikuluje, zle počuje a škúli. O to viac však z neho cítiť ľudskosť a dobro. Zaujíma sa o to odkiaľ ideme a uznanlivo kýva na to koľko cesty máme ešte pred sebou. Okolo nás prechádza malý lesný traktor. Jeho šoférovi pobavene ukazuje na „domy“ v ktorých budeme spať.

 

Rozložíme si oheň a nad hrebeňom oproti vinúcim sa dolu k lazom pozorujeme malebný západ Slnka. Škvrny na ňom už niet. Klohníme si štandartnú silne-hubovú večeru, no vyčerpaným nám to ide len veľmi pomaly. Šetríme každým pohybom a zároveň sme čoraz väčšmi hladní.

 

O deviatej opačným smerom cez naše táborisko opäť prejde krava a neskôr aj celé stádo. Tentoraz bez pastierov. Konečne dovaríme! Mesiac má ešte len vyjsť a tak sa nám načierajúcim v ešusoch odráža len chabý svit ohňa. Bol to náročný deň. Keď dojeme, položíme zvyšok dreva na oheň a zalezieme. Už nám nezostáva síl ani na umývanie riadu. Tvrdo zaspíme.

 

Asi o druhej v noci sa bez varovania spustí lejak. Oheň syčí a na steny stanov dopadajú ťažké kvapky. Ten náš nie je poriadne zakolíkovaný, vonkajšiu látku nemá napnutú a tak pomaly vlhne. Maroš našmátra baterku, ja naňho svietim, kým si chvatne oblieka pršiplášť. Potom rozzipsuje vchod a s heslom “jebal to pes” vyrazí do nečasu. Ešte netuší, ako mu osud jeho kliatbu naplní...

 

Keď uspokojivo zakolíkuje stan, vráti sa a zvnútra zisťujeme priesaky. Aj Peťo hlási, že je OK a tak sa nám leží už pokojnejšie. Štvrť-hodiny nato, počuť okolo stanu ťažké kroky. Odhadujem, že to je ten pastier majúci o nás obavy. Nik sa však neozve a tak nepoznaný odíde.

 

Do hodinky dážď utíchne rovnako náhle ako začal. Nebyť ho, bola by to celkom pokojná noc.

 

 

Deň 10. Somráci

 

Zobúdzame sa skoro, je zamračené, všade je vlhko, no škody sú minimálne. Čo viac, ešusy ktoré ostali vonku máme zadarmo umyté. Rýchlo sa naraňajkujeme a v očakávaní mimoriadne dlhej šichty sa v tichosti balíme. Aj vtáci sú dnes akýsi zamĺknutí.

 

Už o ôsmej pochodujeme popod horu, okrajom dediny a neskôr asfaltovou cestou. Zaujímavé je, že nikde nevidno ani náznak verejného odpadkového koša. Až hnusná, navlhnutá kopa pod informačnou tabuľou Tlstý Javor nám dáva odpoveď na to, kde turistické prebytky končia.

 

Nad hlavami sa nám naďalej prevaľujú chmáry. Keď prídeme k miestnemu salašu, od oproti idúcich českých turistov sa dozvieme, že tady maj dobrou žinčici. Kým na ňu čakáme, zatiaľ čo bača s honelníkom  nenáhlivo opravujú ohradu, pritmolí sa k nám jeden z veľkých pastierskych psov. Smrdí ovcami a je taký „prítulný“, že máme problém nerozdeliť sa s ním o tatranku. Peťo s ním hrá hru o to, koho laba ostane navrchu. J

 

Žinčice sa nakoniec dočkáme a veru stojí za to. Je jednoducho skvelá a podáva sa v originálnych črpákoch. Slaná, mastná, hustá, navrchu spenená a možno aj trošku udiera. J Necháme si nabrať aj do plastikových fliaš na cestu. Honelníkovi, ktorý nám ju predal spolu s trochou soli, tiež zabiehalo jedno oko a prekvapil nás tým, že nás výnimočne nevaroval. Keď sa opýtame na možnosti zbavenia sa včerajších odpadkov, ponúkne divokú skládku v lese. Odmietame.

 

Cestou cez Zákľuky, dobre značenou ovčími bobkami, narazíme na ich stádo, zodpovedne vedené o čosi inteligentnejšími kozami. Slušným tempom vystúpime na tento inak čisto lúčny kopec. Na ňom rozbalím doteraz ohrdnuté ovsené vločky z domu, ktoré zalievame žinčicou. Chutia mimoriadne. V žinčici mám šťastie na niekoľkých šťavnatých syrových potápačov… J

 

V zápase slnka s mrakmi je stále nerozhodne. No keď si dosýta poleňošíme vykukne, aby nám vysušilo stany od nočného dažda. Keď zachodí aj my zídeme prudkým zrázom na Hronček. Na jednom mieste cestu skríži plot s nefunkčným rebríkom. Hneď nato je nám však jasné, že rovnako nefunkčný je i plot. A aby sa nepovedalo, že nie sú, nachádzame tohtoročnú vzorku černíc. Nie sú síce ešte celkom dozreté, ale komu by to tu vadilo?!

 

Slnko sa konečne trvalejšie presadí a my sa spustíme až celkom dole na vyasfaltovanú cyklo-trasu. Tak žiaduca voda v nádrži Hronček je špinavá a je jej iba poskromne. Pri neďalekom výdatne do výšky striekajúcom prameni si to zato úplne vynahradíme poriadne si schladiac rozpálené hlavy.

 

Po tiahlom stúpaní slušnou hadiacou sa lesnou cestou do sedla na Tri vody uzrieme po dvoch dňoch opäť odpadkový kôš. Sme už znovu veľmi-veľmi unavení a naše chodidlá v jednom ohni. Už dávnejšie som sa však zmieril s tým, že iba samotná bolesť nie je dôvodom pre nepokračovanie. So škrípajúcimi zubami a kolenami pokračujeme po asfaltke lemovanej drevenými kolmi s červenými chumáčmi na vrchu na Červenú Jamu – Muničku. Modlíme sa aby bola aspoň chata pod Hrbom – spása dnešnej etapy - otvorená.

 

Sme na tom tak biedne, že už je ťažké nájsť motiváciu pre ďalší postup. Predstavujeme si teda, ako si v luxusnom bare objednávame rôzne fajnovosti a chladené nápoje. Maroš to celé zhrnie víziou, že O 6:O6 Objedná 6 pív O.

 

Na Muničke, vyčerpaní a len so silným sebazaprením si načierame vody z plytkej jamy do fliaš mastných od žinčice. Chuti nedodá ani zistenie, že sme posledný úsek zvládli za polovicu oficiálneho času, čo si zároveň nik z nás nevie vysvetliť. Po oddychu, ktorý len väčšmi rozcitlivie naše nohy, demoralizovaní pokračujeme do svahu vykrojenými serpentínami. Povedú až celkom nahor k chate pod Hrbom.

 

Je otvorená! Od turistiek pod chatou sa dozvedáme, že sme nesnívali nadarmo. Zložíme sa a postupne si objednáme po 5 pivách pre každého a kopu párkov k tomu. Až keď spláchneme prvé uvedomíme si, že okolo chaty sa deje čosi divné…

 

Ľudia naokolo vôbec nerozprávajú a všetci do jedného celkom pomaly chodia. Každý po vlastnej asi 10m dlhej čiare sem - a tam. Na jej konci vždy zastanú, počkajú, rozvážne sa otočia, znovu počkajú a meravo vykročia späť. Vždy ten istý počet krokov, vždy tie isté bezduché pohyby. Šialené!

 

V okienku do kuchyne sa opýtam, či by nám nepredali chlieb, keďže sa nám už temer minul. Žiaľ, tiež nemajú nazvyš, ale zrejme sa nás kuchárkam uľútostilo, lebo zrazu zvýšia štandartný prídel vydávaný k párkom. A tak si odložíme po krajíčku na raňajky.

 

K našim párkom s horčicou sa pripojí pes, ak sa také hovado so 120cm v kohútiku dá ešte nazvať. Od nás ale nedostane ani ovoňať; 10 dní v divočine z nás urobilo väčšie zvery než je on. Alkohol rýchlo stúpa do hlavy a keď dojeme dostanem zvrhlý nápad posadiť sa naňho. Keď ho však obkročím, ujde.

 

S postupujúcim večerom a pivom naša debata naberá na hlučnosti i grádoch. Týpci naokolo naďalej v tichosti derú trávu na pridelených lajnách. Neskôr máme možnosť uzrieť aj ich guru v bielom sárí a so škodoradostným zadosťučinením si všimneme, že niektoré zaparkované autá majú firemné logo Softec-u. J Chytro sa zotmie.

 

Pes, evidentne dlhodobo frustrovaný z nedostatku pozornosti, sa zavesí na Maroša, ktorý je v dobrej nálade a netušiac dôsledky, sa mu venuje. Ten mu za odmenu najprv nakročí batoh a keď si ho Maroš snaží uchrániť pred zneuctením a zohne sa poň, sám pocíti na pleciach nepreniknuteľné zovretie jeho ťažkých láb…

 

Peťo a ja, potrundžení, neuvedomujúc si vážnosť Marošovej situácie, padáme od smiechu do kolien. Ten po krátkom súboji, snažiac sa ustáť 70kg prirážajúcej masy, nakoniec svojho miláčika prudko odhodí dozadu štýlom ŕ la Bud Spencer a utečie za nami do krytého bufetu. Tam sa spontánne nepríčetne smeje s nami pýtajúcimi sa na jeho prvé pocity. J

 

Na otázky kuchárok a najmä majiteľa chaty na to kde sa chystáme prenocovať, suverénne odpovedáme že vonku, hoci objektívne je len ťažko predstaviť si stavanie stanov v našom stave, v noci a uprostred patrolujúcich zombíkov.

 

Atmosféra je mimoriadne uvoľnená, objednáme si po ďalšom páriku pív a navtírkujeme sa do bufetu s tým, že tu prespíme na podlahe. Najtvrdší deň nám prináša i najtvrdší spánok.

 

 

Deň 11. Útek späť

 

Ráno sa budím vprostred nádhernej panorámy hôr, ktorá ma obklopuje skrze celo-presklennú verandu. Vnútri je príjemné, dlho nepoznané teplúčko. Dnes nás čaká už iba pohodový 6 hodinový výlet. Idylku narúša hlásiaci sa sušák.

 

Z kuchyne počuť ako nás kuchárky bránia pred majiteľom chaty, aby sme nemuseli platiť nocľažné. Náš image somrákov je teda už dokonaný.

 

Uvedieme stoly v bufete do pôvodného stavu, nostalgicky sa naraňajkujeme a pobalíme. Cestou do lesa na veľkú potrebu, odpočujem rozhovor guru s jedným zo zombie:

 

„Majstre, nefunguje to!“ – vyčíta pokorne adept. Učiteľ nato dlho-dlho hovorí niečo o energiách, sústredení a úrovniach poznania; žiak pritom rezignovane pritakáva, s tým že to ešte skúsi. Len pár metrov od môjho miesta nájdem v lese vychodenú lajnu. To sú teda maníci! J Marošov ranný pobyt bol o poznanie nepríjemnejší, našiel si ho totiž jeho štvornohý kamarát, tentoraz bez náhubku.

 

Pri našom odchode na nás chatár kričal, že „ďakuje a dovidenia“. Tiež mu teda poďakovali a rozlúčili sa, no z jeho hlasu bolo predsa len cítiť iróniu. Súdime, že k nej nemal dôvod, nakoľko sme prepili asi 600SK a nespôbili žiadne problémy. Horký pocit však ostáva. L Môže nám vyliezť na hrb…

 

Vylezieme na Hrb, ktorý má veľmi peknú vrcholovú skalu. Cesta na vrchol vedie plným okruhom okolo jej hradieb. Podľa trochu znepokojujúceho dunivého zvuku našich krokov je zrejmé, že pod hlinou vrcholovej čistinky bude rozľahlá dutina. Neďaleko odtiaľto je vraj geometrický stred Slovenska.

 

Dole stráňou, v sedle, narazíme na malinčie. Ako desiata prichádza vhod a tak sa zoň opäť raz poriadne naperieme. Prejdeme po hrebeni na Ľubietovký Vepor, kde nakloniac sa zo skaly, je po niekoľkých dňoch možné chytiť GSM signál a dať vedieť domov, že sme ešte stále nažive.

 

Až teraz si náhle uvedomujem, aké sme mali obrovské šťastie na počasie, že sme mohli postupovať tak rýchlo. Keby som to vedel, nevezmem si ani pršiplášť ani tretiu sadu oblečenia. J Beztak sa mi ako zbytočná príťaž javili veci ako šiltovka, baterka, cukor a čaj, ale aj zubná pasta, uterák, mydlo, poháriky a druhý hrniec ešusu. Neskôr na inom vandri som už zažil poriadnu 3h búrku s bleskami vzdialenými 2km, takže teraz už viem oceniť rezervné obečenie. Zažiť však čosi také tu, na hrebeni a ďaleko od civilizácie, by bola zrejme iná káva.

 

Zídeme do sedla Jasenová, posadíme sa a rozdelíme si ostatný kúsok chleba s čokoládou. Chutia aj posledné omrvinky zo špinavej karimatky. Tu, po prvý krát v živote, stretáme človeka, čo maľuje turistické značky. Šiel opačným smerom, naľahko, len s plechovkami s farbou a miesto štetca použil na mieste nájdené drievko. Zima pritiahne na zobuté chodidlá a tak sa radšej poberieme ďalej.

 

Prechodom cez Kopce naozaj nazbierame celý kopec hríbov. Niektoré kusy sú vskutku majestátne, snáď nám vydržia až domov. Cestou na Strungu napriek pokročilému letu a západnému poludníku ešte nachádzame nejaké čučoriedky. Fakticky sa nemáme kam ponáhľať, no potreba chodiť sa už akosi vryla do našich predĺžených miech a neskôr, keď sme pricestovali na Bratislavskú na stanicu, sme dokonca zvažovali možnosť nepoužiť MHD. J

 

Z výhľadu pod zadnou Poľanou, pri poslednej tabuľke čokolády hľadíme do jej monumentálnej kaldery. Rovno uprostred je trúfalo postavená dedinka Kyslinky koledujúca si o totálnu deštrukciu už pri sebamenšom obnovení sopečnej aktivity. O čosi ďalej zo Zbojníckeho tanca je zas vidno na druhú stranu hrebeňa. Naveľa, predsa vystúpime na Zadnú Poľanu - posledný to vrchol našej cesty - a s turistami sa sťaby vrece roztrhne. Dovolenkujúce rodinky si zvedavo obzerajú a deťom ukazujú zarastených a špinavých pútnikov s veľkými batohmi.

 

Schádzame cez sedlo Priehybina k poslednému osviežujúcemu prameňu. Pri ňom si vďačne spomeniem na to, že nesúc dohromady nie viac ako 10 litrov sme vždy našli dosť vody a že sme za celý ten čas neochoreli. Pritom sme pili i z potokov – pravda - dávajúc si pozor, či dané miesto a kus nad, nie sú kontaminované trusom.

 

Na Horskú chatu pod Poľanou je to už len kúsok. Chodník vedie po zvláštnych vyvýšených drevených kladách, ktoré spriechodňujú rozsiahle močaristé úseky. Chata mala byť cieľom našej odysey, čo na nej znavene slávime párom pív. Osud však rozhodol inak…

 

Naša dnešná cesta sa nekončí, začalo totiž pršať. L Chvatne dopijeme a rozhodujeme sa pre rýchly zostup z Poľany k najbližšej dopravnej komunikácii. Po prvý raz si oblečieme doteraz zbytočne nesené pršiplášte a mierne pripití na zdevastovaných nohách vyrazíme polo-poklusom strmo nadol po klzkom kamenistom chodníku a cez lúku.

 

Bolesť musí byť obrovská, ale endorfíny z pohybu a alkohol robia svoje, a my si už nohy vôbec necítime. V rade za sebou skáčeme po mokrých kameňoch maximálne sa sústrediac na bezpečné kladenie chodidiel. Po čase dážď ustáva a my si zložíme zaparené kapucne už nepoľaviac z nasadeného tempa. Dlhých 45 minút agresívneho a nebezpečného úteku domov prebehne ako vo sne. Keď dorazíme k ceste, naložíme sa ako špinavé, mokré vrecia do dohodnutého auta, ktoré nás odvezie do Detvy.

 

Keby sme neboli takí otupení, mohli by sme si vychutnať jazdu profesionálneho vodiča. Po úzkych vytlčených uliciach Peťov kamarát doslova preletel s ľahkosťou, istotou a bez zbytočného brzdenia. Navonok biedne vyzerajúca škodovka mala evidentne upravený motor a v zákrutách aj sedela podozrivo dobre.

 

V byte Peťovych rodičov rozložíme zablatené veci po celej chodbe a jeden po druhom zo seba sprchujeme 11-dňovú špinu. Potom sa vyhladovane vrhneme na zvyšky v chladničke a pizzu z mrazáku. Oči by jedli ďalej, preto krívajúc vyrazíme na večeru do mesta. V reštaurácii objednávame pivo a vôbec všetko na čo nám padne zrak. Stiahnuté žalúdky a dehydratácia z posledných dní urobia svoje, a tak dojedáme len s ťažkosťami a celú noc potom chodím kontrolovať, či Peťovi doma ešte stále tečie tá chutná chlórovaná voda. J

 

 

Epilog

 

V civilizovanom živote sa zaoberáme vecami ako sú kariéra, relax, medzi-ľudské vzťahy, peniaze, zábava, či problémami v robote, lebo všetky naše primárne potreby máme zabezpečené. Po pár dňoch mimo sa však hodnotový rebríček prudko zmení. Najkvárivešími otázkami začnú byť: Čo budem jesť? Kedy už nájdem tú vodu? Kde dnes zložím hlavu? Alebo ako si usušíť šaty... Pracovné a spoločenské problémy sa tu zdajú byť vdialené až celkom malicherné.

 

Nikdy som nebýval nejako prieberčivý, no po návrate som načas prišiel aj o posledné zvyšky niekdajšej rozmaznanosti. Zvýšená žravosť je len časťou celkovej pudovosti, ktorú na sebe s odstupom času pozorujem a je mi zaťažko odkladať aj ostatné biologické nevyhnutnosti.

 

Niekdajšia trpezlivosť a železná sebakontrola dostali trhliny a zrádzajú ma pri vyjadrovaní zložitejších myšlienok a najmä kontrole emócií. Nutnosť stretávať sa a komunikovať s ľudmi mi teraz vôbec príde nejak zaťažko. Vrátil som sa k príjemnému až relaxačnému na nič nemysleniu, ba až do blba hľadeniu, ktorému som hodloval v detstve. Duševná práca si vyžaduje krajné úsilie a trvá mi snáď mesiac, než sa dostanem do pôvodnej mentálnej formy.

 

Živočíšne rád teraz chodím; je pre mňa skutočne nepohodlné len tak stáť. Preto aj na zastávkach sa radšej prechádzam, ak tým nebudím priveľkú pozornosť z nepochopenia. Podvedome vyhľadávam ticho a samotu, a som inštinktívne vďačný hoci aj kúskom mestskej zelene navôkol.

 

Návrat od zvera k homo socialis mi tak ešte chvíľu potrvá…

 

 

 

soldis