...písať, písať, len písať. Načo? Len pre ten pocit z písania? Len preto, aby som písal písania o ničom, ako niektoré, ktoré tu a tam a zase tam čítam? Mám svojimi písmenami škrtiť úbohého čitateľa, až kým z nedostatku vzduchu nezomrie? Prečo ma stále nútiš? Prečo ma nenecháš na pokoji? Veď ty by si mal byť moje druhé lepšie ja. Čuš! Drž hubu! Čo by si chcel robiť, keď nebudeš písať? Chceš umrieť, utopiť sa v šedivom dave malých krabov, ktorí nič nerobia, iba lezú ďalej?

A o čom mám písať? O svete? O pohodlných ľuďoch, medzi ktorých patrím určite aj ja? Veď nieje pohodlnejšie byť pohodlným? Alebo mám písať o láske? Zasnežiť vaše duše cukrom? Nemal by som radšej sypať soľ do vašich otvorených rán? Áno, áno, áno... dobre, idem si pre plnú soľničku. Otvorím ju a nasypem si popol na hlavu. Ale čo to? Stratila sa múza. Vraj išla na kávu s inšpiráciou a inými dávnymi priateľkami z detstva. Možno kvôli nej skončím ako vykrádač hrobov a cudzích duší. Asi by som jej to nemal odpustiť, ale...tak som pred chvíľou čítal,...že

na múzu sa človek nemôže hnevať.  

Tak mi odpusť a počkaj na mňa, prídem za tebou.