Rána boli vždy v akomsi tranze. Na raňajky dve cigaretky, káva s kondenzovaným mliekom, od ktorého sa lepil jazyk na podnebie a ktorý jej nepríjemne pripomínal, že bez svojej dennej dávky kofeínu by to dnes určite nezvládla.

     Chvíľku sedela pod oknom, aby nabrala silu odšuchtať sa aspoň k sprche. Tupá bolesť v spánkoch jej však akosi nedovoľovala vstať. Prstami sa zakvačila do taburetky, no telo nereagovalo na požiadavky mozgu. Pozorovala ulicu. Ticho a prázdnota. Len čierna premoknutá mačka sa ťahala popri stene. Labkami obratne preskakovala mláčky, ktoré vytvoril ranný dážď. Odjakživa chcela byť mačkou. Všetky mačky jej pripadali také prítulné, mäkkučké, a vôbec, sama o sebe si myslela, že v minulom živote mačkou určite bola. Boli to spokojné a ľahostajné zvieratá. O ľahostajnosť, o tú jej išlo.

     Zdola, kde sídlil starý bar, sa ozývali roztrasené melódie skorého jazzu. Včera hrali celú noc. Na okamih privrela viečka a začala sa rytmicky knísať. Táto hudba jej robila vždy dobre. Zabudla na dunenie hlavy, aj na všetko ostatné. Zostávalo len ľahko, ako keď mačka jemnulinko prechádza po tráve. Ľahulinké tóny zaplavovali miestnosti celého domu. Jazz vliezal do chodieb, prešmykával sa cez

kľúčové dierky a usídľoval sa v ušiach.

     Mačky a jazz. Možno majú predsa niečo spoločné. Možno tú nesmiernu ľahkosť, akou sa kĺžu priestormi. Hudba bola pre ňu akousi kolískou pokoja. Koľko len večerov takto presedela a počúvala! V duši mala jazz a túžbu vlastniť mačaciu ľahostajnosť.

     Došuchtala sa k sprche, kde zhodila vyťahané prepotené tričko a nohavičky. Vliezla pod prúd vody. Bol horúci, až zhíkla. Rozmýšľala nad včerajšou nocou a vôbec sa nečudovala, keď zistila, že jej je vlastne všetko akosi ľahostajné. Ľahostajná bola aj noc, ktorú s ním strávila. Na začiatku bolo všetko krásne. Túžba vlastniť ho, páľava. No a potom to ráno. To bolo vždy v akomsi tranze.

     Neutrela sa. Len tak, nahá si šla po župan. Voda slastne stekala po jej krivkách. Olizovala jej krk, prsia, tvorila nedokončené čiary na brušku, stehnách, až sa ponížene roztiekla po dlážke. Sadla si, aby v kľude dopila kávu. Šálka bola už stará. Obhryzkaný porcelán v nej vyvolával pocit akejsi štrbavosti. Pocit, akoby jej niečo chýbalo. Cítila nedostatok, alebo potrebu niečo doplniť. Doplniť čo? Mala už dávno dvadsať a prvé vrásky pod očami. Pár nevydarených vzťahov s mužmi, ktorým záležalo viac na uspokojovaní vlastných potrieb a želaní. Vôbec ich nezaujímalo, že ona niekedy túži po dieťati. Dcérke, ktorej by mohla dať všetku lásku, ktorú ukrývala, aby ju náhodou nezranili vlastnými zbraňami. Nechcela veľa od života. Ani od seba samej, aj to je pravda.

     Potrebovala zmenu. Zmenu identity. Bola to záchrana. Hrať sa na niekoho iného. Veď to robila  napriek tomu, že nechcela.

     Zatlačila cigaretu a s úmyslom, že sa dá už konečne do poriadku, zamierila k svojmu kozmetickému stolíku. Vtom zazvonil telefón a ona vedela, čo bude nasledovať. Na moment akoby ustrnula, pomalými krokmi premeriavala izbu, rozmýšľala ako a čo povedať. Povedať zdvorilo a slušne, že sa jej bridí jeho pach, jeho rednúce vlasy na spánkoch, aj škvrny na plachtách, ktoré po každom milovaní pripomínali včerajšok a hlavne, že sa jej hnusia tie rána. Tie vytriezvenia. To divadlo a proste všetko.

     -Haló?- ozval sa jej znudený a skleslý hlas.

     Vedela, že to je on, preto im to chcela obom uľahčiť. Snažila sa, naozaj sa snažila ho počúvať, ale odpor bol väčší než prejedená slušnosť.

     -Andrej, nie, Andrej, počúvaj ma, nie, ja viem... počúvaj ma. Takto to bude lepšie. Uvidíš, pre nás oboch, uvidíš...

     -Nie, bude to lepšie pre TEBA. Nie pre mňa, pre teba, miláčik!

     -Nechápeš ma... Nikdy si ma nechápal. Vždy sa prispôsobovať a...

     -O akom prispôsobovaní to hovoríš?! Zlatko moje milené, nevieš kto za tebou chodil do tej malej posratej nepohodlnej garsónky, lebo si mladá pani nepriala

     byť videná s milencom? Nevieš kto...

     -Prestaň! Andrej, prosím ťa, prestaň, si rozhnevaný, nevieš čo rozprávaš.

     -Nie, ja veľmi dobre viem o čom tu hovorím, že sa vláčiš s chlapom najviac pár mesiacov a potom ho odfúkneš, lebo ťa dožiera jeho chlapský egoizmus!!!

     Vravievala si tomu tak – chlapský egoizmus, však áno?

     -Prestaň!

     -Neprestanem! Si najarogantnejšie stvorenie na svete, Lida, aké som kedy stretol! Si zahľadená do seba, vidíš len to čo chceš. Vraj feministka, ale bez chlapov

     by si bola stratená! Dávno stratená, milá moja!

     -PRESTAŇ UŽ!

     -Si kurva, miláčik...

     Stačilo! Tresla slúchadlom a rozplakala sa. Mal pravdu. Jednoznačne mal pravdu. Znova sa jej zmocnil ten pocit nedostatku. Pocit štrbavosti. Len ostať pevne stáť na zemi. Vyrovnávať sa s realitou, aj keď bola občas fakt nepríjemná, a nemyslieť na vrtkavosť budúcnosti. Nemyslieť už na chlapov, rána, milovanie, fiktívnu dcéru a feminizmus. Nemohla zakaždým strčiť hlavu do piesku a robiť sa, že ona akože nič. Nedalo sa. Nevedela však prekračovať mláčky tak ľahučko ako mačka. Nedokázala byť ani taká pokojná, ani ľahostajná. Prečo si to zakaždým tak pripúšťa k srdcu? Nechaj to plávať, nechaj to plávať – šepkal jazz v duši.

      Vnútornosti ju ťažili a v ústach mala neustále určitú neidentifikovateľnú chuť. Žeby to včerajšie víno? Nebodaj celá včerajšia noc? Bolo zbytočné sa tým zaťažovať. Bol koniec. Chodila po izbe a snažila sa nájsť niečo, čo by ju rozptýlilo. Premýšľala nad štrbavosťou, ako niečo chýba niečomu. Žena mužovi, muž žene...

     „Možno, možno raz ozaj nájdem takého muža, ktorému budem ležať po boku a keď sa ráno prebudím, s radosťou sa naňho pozriem a pomyslím si, že som šťastná, že preňho s radosťou a šťastná budem variť rôzne gebuziny od výmyslu sveta, že s radosťou a šťastná budem možno aj pokojná a ľahostajná. Ako mačka, ktorá svojimi mäkkými labkami obratne preskakuje mláčky ranného dažďa, ale zatiaľ...“ – myslela si.

     Sadla si pod okno a jazz jej ľahulinko snežil do duše.