Na svete je toľko možností, no ľudia sa snažia svet zredukovať na ten svoj  individuálny, subjektívny malý mikrosvet, v rámci ktorého sa hýbete a viete sa koncentrovať – venovať sa niečomu poriadne. Keby chcel človek načrieť do každučkej veci, možnosti na svete, nestačilo by mu na to ani tisíc životov. Ale mať to sebavedomie a istotu vsadiť na niečo, na jednu vec, ktorú chcete rozpitvať, venovať jej pozornosť, napĺňať sa ňou – tomu hovorím guráž a chuť do života. Mám takú mániu – zminimalizovať si vnemy vonkajšieho sveta na také absurdné minimum, že po čase nadobúdam pocit, že sa vo svete nič nedeje. Nič významné, čo by podstatne ovplyvnilo môj spôsob žitia, čo by urobilo nečakaný zlom, zvrat.. neustále len čakám na zázrak... som ako veľký pasívny vykŕmený vrabec čakajúci na spasenie.

Prežiť v jednom dni celý svoj život. Obyčajný deň obyčajného dievčaťa a v ňom celý život. Niekedy mi unikajú súvislosti, vlastne určité prepojenie medzi všetkým a ničím nechcem vnímať. Dnes napríklad celý deň myslím na dvor v Štúrove a na tie štyri staré odreté pletené stoličky z nafarbeného ratanu, na tú horúcu zem, asfalt a spotenú trávu a vidím seba ako tam sedím a rozmýšľam. Cítim sa dobre – relatívne – cítiť sa dobre. Popíjam niečo studené, určite niečo studené, snáď martini alebo ľadové víno. A čo potrebujem viac? V tom patetickom a totálne jednoduchom momente nič viac. Prečo to nepociťujem celý život? Moje bytie je pretkané smútkom a stratou veškerého zmyslu. Neustále hľadanie. Rozrušenosť a strácanie sa v dennom snení... možno niekde inde, s niekým iným... nie. Zem je len jedna. Na hociktorom mieste vám bude to „niečo“ chýbať, pretože si ho nosíte v sebe, so sebou ako ťažkú čiernu batožinu. Svet je primalé miesto na uspokojenie toľkých stratených hláv a ľudí...

Ale občas zažívam nevídané zázraky – ľudí, ktorý mi otvoria oči, pretože na svet hľadia svojimi a dávajú mi poznať ich uhly, pozerať ich zreničkami, nastavujú mi zrkadlo. A nové aspekty života, ktoré sú pre mňa tak strašidelné, nezabehnuté a ja nachádzam nové ulice a nové tabuľky a názvy, nové vône, nové knihy, nové úsmevy, nové slová a neuveriteľne dojímavé, sladké melódie. Šťastie je sekundový skok delfína. Keď som bola malá chcela som mať delfíny v plechovke. Nechať ich skákať do výšky a preťahovať sekundu na čo najdlhší pocit blaženosti.

Každý hľadá pravdu, vystiela svoje ego ako čisto vypraté plátno na zaslnené obilné pole a sleduje každý pohyb vetra, analyzuje dráhy, prehadzuje svoje ego na druhú stranu, šliape po ňom a následne ho opäť snaží vyrovnať. Ego je boj. Permanentná vojna o svoje bytie. Prežitie. Čítanie a usporiadavanie svojho vnútra. Databáza emócií a strachov.

Každý hľadá a nič nenájde. Človek je nezmieriteľný – chcem, chcem, chcem...! Nenásytnosť po živote. Bulímia života. Zobrať, prežiť, stráviť a dáviť. Recyklácia prežitkov. Nič nič nič, len bezduchá forma tápajúca v temnote vlastných pochybností. Ľudský druh je bojazlivý a tak zraniteľný... bože tak zraniteľný... sme zraniteľní a bezbranní. Urovoros. Požierame svoj koniec ešte predtým než sa stihne stať. E. mi raz povedal: „Cítim sa akoby som žil dva životy... ja neviem... občas sa už cítim ako schizofrenik...“ Rozpoľujeme sa, delíme svoje vnútro, rozsekávame svoju dušu. Aby sme sa adaptovali, no nechceme stratiť svoju tvár, zúfalo nechceme prísť o svoju pravú tvár – živí nás. Zosobňuje všetko to, po čom túžime najviac, čo nás vykrmuje, aby sme dokázali prejsť a vykročiť stále ďalej, aby sme dokázali zvládnuť tú svoju „povinnú“ polovicu – našu masku, závoj trpkosti a rezignácie na to, čo som v skutočnosti – človek s túžbami. Človek s vášňou. Človek ako prázdna nádoba, horúca, volajúca po naplnení, lejte to do mňa až cez okraj, nech to mnou preteká, nech ma to celého obalí do sladkej mámivej ničnetušiacej periny zabudnutia.

Mám ešte vôbec nejakú hĺbku, alebo sa stráca v nenávratno každým rokom viac a viac?

25 rokov a bez hĺbky... zúfalá doba...