|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
Bol sychravý upršaný podvečer s vôňou tridsiatych rokov a policajný dôstojník si nad spisom držal hlavu v dlaniach. Žmolil cigaretu medzi prstami a potichu,
kontinuálne nadával.V hlave mu rezonovali len tri slová, ktoré sa nepríjemne a až príliš realisticky opakovali. Zas ich dostala. Ďalšia obeť, ďalší človek mŕtvy, a jej nikdy nič nedokážu, lebo ju ani nemôžu zatknúť. Premohol sa a neodhodil spis do koša. Založil ho do priehradky "Neuzavreté prípady". Včera zviedla ďalšieho. Vždy sa jej to podarilo, bez ohľadu na to, aký sci-fi tento scenár navonok nestrannému pozorovateľovi príde. O dobe sa nedalo povedať, že bola benevolentná a práva človeka zastávajúca. Preto pracovali na polícií iba muži. S mužskými potrebami.A egami. A povahami. V tých správnych rokoch. Doma zo zotrvačnosti a povinnosti koitúsili s postaršími manželkami ktorým s rokmi pribúdali aj kilá a ubúdala krása. A ona bola dokonalá, ak je to dostatočne silné slovo na opísanie jej šarmu, krásy a príťažlivosti, ktorá bola taká obávaná.
Stávalo sa to vždy, keď poslali kohokoľvek zo zboru, aby ju zabásol pre podozrenie z vrážd, ktoré jej i tak nikdy nedokázali. Zviedla ho, pretiahla a poslala naspäť. Vrátil sa nahý, bľabotajúci, s blaženým výrazom v očiach. Trocha pripomínal človeka čo podstúpil lobotómiu. Nikto vlastne nevedel, ako to robí. Možno čierna mágia, voodoo. Bolo až ťažko uveriť, že v tejto a žiadnej inej realite by bol človek schopný niečoho takéhoto. Ľudia naozaj verili, že je to čarodejnica.A keď už niekto konšpirácie podobného charakteru začne šíriť aj v tejto dobe, situácia musí byť naozaj zlá. A veru že aj bola. Do tabuliek sa zapísal ďalší mŕtvy, číslo už bolo celkom úctyhodné. A išlo sa ďalej. Nervózne sa prespalo do ďalšieho nervózneho dňa a nervózna situácia nervózne pokračovala ďalej. Ľudia z toho boli prirodzene nervózni a to na nervozite neuberalo. Teraz pomôže už len zázrak, pomyslel si dôstojník. Prirodzene, nervózne.
Dvere sa rozochveli pod jemným zaťukaním. "Ďalej", odmerane utrúsil dôstojník. Dnu vošiel mladý, pomerne územčistý, udržiavaný chlapík v policajnej
uniforme. "Myslím, že ju môžem dostať." Sebavedomo povedal. "Nebláznite", dôstojník skepticky hlesol a opäť si potiahol z cigarety, zdrvene študujúc spisy. Ani nezdvihol zrak. Nikdy ho nezdvíhal. Pre sebavedomia to platilo taktiež - kto vydržal pod jeho velením, mal skutočné, životom udelené právo nazývať sa dobrým policajtom. "Ale ja naozaj myslím, že by som to zvládol", pokračoval neodbytne mladík. "Tak počúvajte zelenáč.." začal dôstojník
hlasom vyslúžilého, ošľahaného vojaka, ktorý poučuje nováčika o tom, že robiť na bojisku kauboja pred tristo nasratými vietnamcami nie je múdre. "Riskovali sme už dosť. Je na čase vymyslieť plán, nepotrebujeme ďalšieho službyneschopného." "Lenže.." "Von!" Tentoraz už zakričal šéfko. Chlapík pokrčil plecami a odišiel. Bez známky nervozity.
A vedel svoje. Chcel tam ísť, stoj čo stoj, bez ohľadu na risk. On totiž vedel, že to dokáže - nedalo sa ani tak povedať, že bol prehnane sebavedomý. On totiž ovládal know how.
Nasadol do auta, predstierajúc, že ide na jeho rutinnú a každodennú dopravnú službu buzerovať nevinných a slobodných občanov. No tentokrát šiel inam. Na tú obávanú adresu, Winston Street 43.Odparkoval auto, vystúpil von a ešte stále ho neopúšťal až znepokojivý kľud. Dokonca sa zdalo, že aninežmurkal. A čím viac kľudnejší bol, tým väčšmi zneli nočným mestom tiché filmové dramatizujúce bubny. Čas sa spomalil. Kroky dopadali v spomalenom tempe na spomalené schody, ktoré sa vlnili v matnom svetle. Ak to výjde, bude hrdina, ak nie, bude mŕtvola. Všetko alebo nič.Vyšiel až celkom hore. A zabúchal na dvere. Spoza dverí sa ozval neuveriteľne zmyselný a čokoládový hlas. "Ďalej..." Otvorila dvere. Opis je momentálne nemožný, lebo z toľkého erotického oného by vám tie slová vypálili oči, takže ostaneme pri tom, že jej zjav bol horúcejší ako najmexickejšie čili.
O niekoľko hodín sedela spútaná kráska na policajnej stanici s plachtou prehodenou cez tvár. Všetci neveriacky hľadeli na mladíka. "Ako ste to doboha dokázali?" Vysúkal, na viac sa nezmohnúc zo seba dôstojník. "Ale.. metódy profesionála." Opäť, ako inak kľudne, povedal "zelenáč".
Bol sychravý, upršaný podvečer s vôňou tridsiatych rokov a mladý policajt si po úspešnom dni vykračoval po ulici. V zbore bude teraz veľmi obľúbený,
Konieckoncov sa mu podarilo dostať vrahyňu storočia, ak nie aj tisícročia. Oproti nemu si to šinul štíhly a vysoký blondiak. Policajt ho objal, pobozkal a povedal:
"Dnes som mal v práci úspešný deň, zlatko.."
|
|
|
