|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
|
- Och, či som hlúpa, - pokrútilo hlavou Mačiatko6329 a ďalšia slza skončiaca vlhkú púť po jej napúdrovanom líci kvapla na zaprášenú zem. Možno jeden z kade-tade pobehujúcich mravčekov ochutnal slanosť dopadnutej kvapky slzy.Mačiatko6329, nádherné sedemnásťročné mláďa, sedelo na lavičke uprostred spomínaného lesa, presnejšie na opustenom a burinou zarastenom ihrisku mestského sídliska. Bola jednou z tých zvieratiek, ktoré nabrali tuctovitý nádych naivných sliepok.
- Prečo, prečo som bola taká hlúpa, - nariekala tam sama so svojím nemým tieňom. Zahľadenej do zeme jej dolutečúce vlasy zakrývali tvár a pár občasných okoloidúcich jej nevenovalo žiadnu pozornosť, čo je pre tento moderný les typické. Každý sa tu stará hlavne o seba.
Jej zúfalé myšlienky vyrušili basy nesúce sa vzduchom z neďalekej cesty, po ktorej sa slimačím štýlom promenádoval na svojom čiernom BMW Lišiak588. Patril medzi tie bezcitné zvery, z ktorých jednej podľahlo aj Mačiatko6329. Keď pozdvihla hlavu a uvidela ho, ešte viac jej stislo srdce a mala chuť stratiť svoju existenciu kamsi do neznáma, kde ublíženie, faloš či smútok patria medzi zakázané a nepoznané slová.
Zanedbané ihrisko s pieskoviskom a preliezkami, na ktorom sa už mláďatá nehrávajú tak ako kedysi, stálo pod vysokými mraveniskami, panelákmi. V jednom z radových okien stál Kocúrik_444, láskavé devätnásťročné srdce s tajomnými zelenými očami. Pozoroval ju, kedysi to robieval často. Páčila sa mu už dávno. Avšak teraz o ňu prestával javiť záujem. Posledný rok akosi "dospela" a doba jej zmenila tvár, na síce krásnu, ale namyslenú sliepku.
Netrvalo dlho a Kocúrik_444 rozpoznal, že Mačiatko6329 si akosi často utiera oči, že vyzerá ako spustnutý kvet nikým nevidený, zabudnutý. Vzal odpadkový kôš a vytvoril "náhodnú" situáciu. Vracajúc sa s prázdnym košom sa pri nej pristavil.
- Môžem si prisadnúť? - jemne sa opýtal a sadol si ešte skôr ako stihla zareagovať.
Mačiatko6329 prekvapene zdvihlo hlavu, spoznajúc ho len prikývlo a pohľadom kleslo späť na zaprášenú zem. Na niektorých miestach sa na nej vytvárali slané vlhké ostrovčeky.
- Prečo si ma ešte všímaš? Odkopla som ťa ako handru, hrala sa na pyšnú princeznú, - spýtala sa ho vzlykajúc.
- Neviem čo sa ti prihodilo, ale aj keď si sa stala namyslenou, vždy som vedel, že tá štipka predošlej nevinnosti v tebe ostala. Možno kdesi úplne zaškatuľkovaná a zatlčená hlboko do tmavých miest tvojho srdca, ale predsa, vedel som, že tam je. Stalo sa ti niečo zlé? Porozprávaj mi o tom, prosím. Tak ako kedysi, keď sme boli ešte skvelí priatelia, - navrhol jej Kocúrik_444.
Hanbila sa za seba, hlavou jej prebehlo to, čo urobila, to aká bola voči Kocúrikovi_444 bezcitná. Vôbec si to nezaslúžil. Keď s ňou začala mlátiť puberta ako Pepek námorník so svojimi nepriateľmi, zmenila sa na nepoznanie, zistila, že jej krása priťahuje rôzne zveriny, ktoré jej kupovali drinky, pozývali ju na pizzu či do kina, ponúkali jej odvoz na fajnových vozoch. Prepadla tomu. Našla si podobné kamarátky a jednoduchí priatelia ako Kocúrik_444 sa dostali do zabudnutia, ocitli sa mimo nej, mimo jej pyšného tieňa. Jeden z lišiakov, starší o sedem rokov, ju ohúril natoľko, že mu podľahla a dala mu to najcennejšie, čo si so sebou dovtedy nosila. Stratila s ním svoju nepoškvrnenosť. Potom ju s úsmevom odkopol a vymenil za inú sliepočku. Preto tam teraz sedela zronená, zahanbená, ale aj prebudená. Spomenula si aký bol k nej Kocúrik_444 vždy milý a pozorný. Avšak bol to len obyčajný kocúrik, ktorý nemal bohatosť v peňaženke, akurát tak v srdci, čo jej nestačilo a tak ich priateľstvo nechala plávať.
- Prepáč mi, bola som k tebe hnusná, - zavzlykala a svoju uplakanú tvár si bez vysvetlenia vložila na jeho hruď. Kocúrik_444 ju prijal, pritúlil si ju a hladiac ju po vlasoch s ńou zotrval v nemej chvíli.
|
|
|
