Koľko je vlastne hodín? Päť, šesť, sedem? Ale pokojne môže byť aj osem, alebo deväť. Neviem. Pojem o čase som stratila už dávnejšie. Ležím na chrbte s očami mierne privretými, sledujúc čiastočky prachu, ktoré sa v rannom slnku pomaly vznášajú vzduchom. Oči ma štípu a napuchnuté viečka sú ťažké, čo mi komplikuje mrkanie. Vlastne celé moje telo oťaželo, znevládnelo, zneistelo ... Nezvládateľné hlbiny vlastného nosa stále produkujú nový a nový hlien a ja ho nestíham vyfukovať von. V ústach cítim už dlho čudnú pachuť, a až teraz som si uvedomila, že je to chuť mňa samej.                                                                                             

Čo mi vlastne je? Nespomínam si. Čo to hovoril lekár? Pneu... pneumo... pneumok... Bola som vlastne u lekára? Možno sa mi to celé iba zdalo. Ak som aj u lekára bola, bolo to už dávno. Ležím tu, ani sama neviem ako dlho, produkujem stále viac hlienu a nejaká čudná choroba si robí z môjho tela švédsky stôl.

„Vašou prácou a životnou náplňou je iba stáť a prihlúplo sa usmievať.“ Tú vetu som v živote počula už toľkokrát, že mi splynula s veľkými výrokmi typu: „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.“. Pokiaľ mladá žena vyzerá trochu dobre, môže sa stratiť v mori ďalších dobre vyzerajúcich dievčat a žien a prihlúplo sa usmievať na otváracích akciách, výstaviskách, večierkoch a iných udalostiach, kde má usporiadateľ pocit, že tam potrebuje takýchto tvorov. A tak tam iba stoja, prechádzajú sa, usmievajú sa, prípadne držia v rukách pohár so šampanským, ktoré nepijú. A okolie je zamorené pracháčmi často s intelektuálnym profilom sedliaka, takže na nich civia ako hladní psy. Až na niekoľko výnimiek to tak v mojom prípade bolo vždy. Teraz namiesto státia ležím a namiesto neúprimného úsmevu mi ústa kriví úprimný kŕč. Neviem, čo je horšie.

Neviem, či sa mi to iba zdá, alebo mám zahmlené videnie. Snažím sa častejšie mrkať, ale zrak sa nevyostruje a cítim sa, akoby ma obalila priehľadná kukla. Počujem iba vlastný tep a dýchanie sprevádzané kašľom a je dosť možné, že čoskoro budem kompletne izolovaná od okolitého sveta. Uzavretá sama v sebe, v balíku z krvi, kostí a orgánov.

Ešte si spomínam, aké je to cítiť sa dobre, pohybovať sa s ľahkosťou, svižne chodiť, na vysokých opätkoch, v minisukni, po parketách, po dlaždiciach, po schodoch, po tráve, či asfalte. Aké je to voľne dýchať, bez kašľu a hlienov a pozerať sa zdravými očami na ostrý obraz okolia. Vtedy mi to prišlo normálne, samozrejmé, ničím nezaujímavé. Teraz, keď je to už iba spomienka, príde mi to ako luxus, ktorý nie je pre každého.

Koľko je vlastne tých hodín? Bolestivo nakláňam hlavu, márne ostrím zrak, ale nedovidím na hodiny. Nedovidím už ani na prsty na nohách. Ruku namáhavo dvíham pred oči a pomaly od nich vzďaľujem. Stále viac rozhmlená ruka nakoniec padá na perinu a zisťujem, že s mojím zrakom je to dosť na nič. Dovidím možno na dvadsať, na tridsať centimetrov, ako novorodenec.

Prečo som to vlastne robila? Prečo som robila takú stupídnu prácu? Veď som predsa študovala filozofiu, niekoľkokrát prečítala celú mestskú knižnicu a o súčasnej politike viem viac ako ktorýkoľvek z tých zazobaných zbohatlíkov, čo po mne slintali na prezentačných akciách. Ako sa to vlastne stalo? Nespomínam si. Snáď preto, že filozofia je nepoužiteľná pre život a všetky vedomosti sú vám na nič, ak nie ste dostatočne priebojní. Potom vám zostáva len dobre vyzerať a prihlúplo sa usmievať. Asi tak nejako to bolo.

Ruku znovu namáhavo vystieram pred seba, aby som zistila, nakoľko ešte vidím, pretože všetko bledne, stráca obrysy a priehľadná kukla, v ktorej som sa ocitla, začína byť nepriehľadná. Ruka však naráža na mäkké steny. Tú kuklu nielenže vidím, ale aj cítim. Čo ak na vine nie sú moje oči, ale naozaj sa okolo mňa vytvára akási kukla, nepriehľadná stena, ktorá ma postupne izoluje? To nie je možné! Skúšam ruku vystrieť ešte raz a naozaj naráža na akúsi mäkkú stenu, plášť, obal ..., ktorý je ale čoraz pevnejší a čoraz belší.

Začína sa stmievať, no nie preto, že zapadá slnko, ale preto, že moja kukla je čoraz hustejšia. Okno vnímam iba ako svetlý bod kdesi napravo od mojej postele, ktorý stále slabne. Zo všetkých síl načahujem ruku a udieram do škrupiny, ktorá nie a nie prasknúť. Na moje prekvapenie ma nechytila panika a prijala som to ako holý a nezvrátiteľný fakt. Už je to tak. Som v škrupine, vo veľkom vajci, z ktorého niet úniku. Nedýcham, pretože dýchať nepotrebujem, nevidím, lebo je všade tma a nehýbem sa, pretože nemám kam.