Niet nám pomoci

Ospalé dieťa

Sedelo v poli,

Schúlené,

Do kĺbka vlny.

Kto to je?

Pýtali sa všetci.

Chcel vedieť mesiac,

Slnko,

Ba i kvapky rosy.

Dlhé vlásky mu plálali,

Keď sa ho vietor zval,

Potoky sĺz rinuli,

Keď dážď pokoj nedal.

Sedelo dieťa ďalej,

Asi bolo nemé.

Nie.

Malo ono slova

A myšlienky,

Čo ako nádherné,

Ľahli popolom,

Zostal len chlad

A prázdna diera

Miesto tlejúceho srdca.

Pevnú schránku,

Čo zvedavosť ťahá,

Časom zborí nejaká tá sila!

A tak dozvedeli,

Živly veselé,

Dozvedeli pravdy.

Zaplakalo slnko,

Zaplakal mesiac,

Plakali všetci,

Spôsobom svojským.

Len vietor

Smutne sa pousmial:

„Aj tak ste to vedeli,

poznali pravdu,

len nechceli

porážku uznať,

to mi teda verte.

Že ono pánom,

Kráľom našim stane sa.

A o nás,

Smiešnych tvoroch,

V bájach budú básniť.

Akí sme boli,

Silní a nezlomní.

A budeme sa klaňať,

Malému dietku,

Čo urobí z nás hračky,

Tak plačte,

Veru plačte,teraz,páni.

Čo iné?

Môžme sa brániť?!

Ono vyhrá,

nakoniec všetkých porazí!“

A tam v poli dieťa,

Zdvihlo hlávku krásnu,

Úsmev v tvári žiari,

Pozrelo hore

Pohľadom zvláštnym.

A v jeho očiach spoznali oni,

Že niet im už rady.

A vietor rozvieval,

Ďalej tie vlásky,

Dážď sa rozplakal,

Slnko sa utiahlo.

A spolu ľutovali všetci,

Chvíľočku slabú,

Keď vdýchli život

zradnému ľudstvu