Deň sa priplazí. Cez okno.

Vidím najkrajšie obrazy.

Jemná hmla mi pripomína plátno.

Obrazy. Mojej krajiny. Hmla omotá

najvyššie hory - ako šál.

Slnko zaostrí - svoj objektív.

Slepá púpava otvorí kvety.

Niekde v tomto mieste textu

nastane zlom.

Keď pred domom zahrmí auto

plné odpadkov - idúcich do práce.

Nechajú tam všetko, čo majú.

Najmä svoje srdce.

Rád spomínam na výlet na Blatnú.

Keď sa za zákrutou rozvinula.

Akoby na chvíľu prižmúrila oči.

Na pozdrav.

Po ľudoch tu ostala len

jedna koľaj.

Hrdzavá.

A ja.

Sadol som si na kraj jazera.

S úmyslom do duše sa pozerať.

Videl som len odraz oblohy.

Písať od srdca je ťažké. Medzi domami -

v tomto období.

Opäť zápasím z démonmi.

Chcel by som lietať, ale telo

mi to nedovolí.

Telo mi nič nedovolí.

A práve preto.

Namiesto úst používam pero.

Snažím sa získať cit netopierov.

Zachytiť jemný odraz vĺn.

Zaznamenať v texte každý tŕň.

Bez toho aby som sa musel pozerať.

Ja chcem už iba lietať.