|
Včelín
___________________________________________________________________________________________
Ľudia
sa
stretávajú na miestach kam chodia
Aj
keď nie všade svieti slnko
aj
tak si tam vyhrievajú svoju dušu, lebo
všetko je časť sveta a svet je krásny...
V
ten deň, na takomto mieste
nazvime
to Včelín
bola
aj ona Šťastie a on Tiež tam bol
Šťastie
mala v hlave obrovskú kyticu pivoniek
v
ruke knihy. Listovala v nich s takou nežnosťou
až
mala z toho v očiach lúku
na
ktorej ponúkala to, čo v tých knihách videla.
On,
Tiež, mal v hlave modré nebo, ktoré bolo otvorené pre každého
ale
zároveň čakal iba na Šťastie
A
všade okolo bola taká zvláštna atmosféra
neustály
pulzujúci priestor pre príchody a odchody
osud,
ktorý je už už na dosah
ale
príde ďalší dojem a pocity sa zopakujú...
--
Šťastie
bola unesená jeho nebom
On
bol nedočkavý za jej lúkou
Tvorili
sa z toho šťavnaté slová
ktoré
im tiekla po brade až sa olizovali.
Slová
sú ako peľ, keď splnia svoju úlohu jednoducho sa stratia
alebo
ich rozfúka vietor
Ona
Šťastie, si ich práve preto uskladňovala do takých komôrok.
Bála
sa, že raz bude po nich a nové už nebudú
patriť im.
Či
to robil Tiež to neviem...
Komôrka
1 bola tá najúžasnejšia
Hýrila
farbami, voňala slnkom - slová v nej boli úplne čerstvé práve zrodené,
šteklili, hriali, zostávalo po nich pohladenie
Komôrka
2 chutila vínom. Opíjala, hovorila piate cez deviate ale
nič omamnejšie neexistovalo
Komory sa rýchlo napĺňali
ona,
Šťastie sa ku nim stále vracala kúpala sa v nich, omamovala sa
Potom
boli ešte komory 3,4 možno aj niečo navyše ale neboli dôležité
„Načo
také slová“ -vravela
„Nemajú
hodnotu ľudskej podstaty ... a trhajú srdce“
Čiže bolo to veľkolepé
----
Ale
v časoch keď už neviedli dlhé rozhovory
iba mysleli a mlčali
osve sa hrali s vidličkami a pohármi
to je jedno v ktorej časti domu
im bolo do plaču
nepochopili ani sami
prečo sa na to pozerajú z pohľadu
mizantropa
...ale aj to bolo umenie
| 
