Plakali
Plakali stromy, plakali dosýta,
Vstúpila si do mňa, dokonca bez mýta,
Vstúpila si do mňa, ako vlaštovička,
Necítim sa viac ako na brehu lavička.
Od polnoci od včera do dneska do rána,
Šepotá o tebe aj zelená tráva,
Šepotá o tebe pekne prevelice,
Stratiť ťa nemože už nikdy více.
Keď sa ráno zobudíš, vidíš jak narieka,
Spieva len o tebe rozbúrená rieka,
Spieva a žblnkoce, s kameňmi si pohráva,
Žblnká len o láske tá vždycky vyhráva.
Večer keď ideš spať myslíš len na Boha,
Smeje sa na teba večerná obloha,
Smeje sa hlasito až ťa to prebudí,
Pomyslíš na lásku ktorá ťa nezradí.
Bledý sen
Prečo mám sedieť pri okne ako tieň,
Ktorý ma svetla v sebe viac ako deň,
Deň ktorý končí tam kde iný začína,
Viem len že spomienky čo mám ponorím do vína.
Keď prebudím sa z toho bledého sna,
Poviem si že nemusíš byť taká dochvílna,
Som rád že žijem, milujem, jem a spím,
A ver tomu že keď som s tebou tak nikdy nebdím.
Text: Michal Adamec
Smutná
Som sám a neviem čím to bude,
Len hrám o život čo to pôjde,
Čo chcem, niesom si celkom istý,
Ale viem, že nerada vidíš krysy.
Kĺžem sa ako dieťa na hojdačke,
Húpem sa ako dieťa na kĺzačke,
Kolísam sa ako poľný klas vo vetre,
Vetrím, že mi tvoja duša niečo prestrie.
Dúfam, že konečne ma zbadáš,
Sľubujem, že na nič zlé ma nenabádaš,
Čakám, kedy povieš mi to slovo,
Ide to, z teba ťažšie ako olovo.
Zahrávaš si z mojou krehkou dušou,
Strieľaš s ňou, ako s dákou kušou,
Ty vieš, že sme sa dlho nevideli,
Lenže mne už dávno došli strely.
Je zbytočné čakať na to kedy príde deň,
A statočné vidieť v svetle stáť aj tmavý tieň,
Tak zhasni lampu pred sebou,
A kráčaj ďalej s ozvenou.
Bezvýznamní
Keď láska štípe ako z cigariet dym,
Moje oči zaplavý tieň,
Chcel by som plávať vzduchom s ním,
Je silnejší ako vnem.
Veď aj slnko niekedy sklame ťa,
Už nevieš kam sa dívať máš,
Tak ako stratená kométa,
Dobre si dušu stráž.
Myslím na teba ako na ďalší deň,
Pochodeň v kľude dohorí,
Vtedy mihne sa zrazu v oku tieň,
Vtedy dovidím až za obzory.
Voda práši a prach kvapká,
A my navôkol sme bezvýznamní ako každá hádka.
Text: Michal Adamec
Kameň v rieke
Láska poznám dobre ten pocit keď sa bojíš,
Keď blesky za oknami hrmia ako divé,
Láska viem že zo svojho strachu už viac neodkrojíš,
Pôsobí to na mňa trošku ako klišé.
Vtedy objímem ťa ako stromy objímajú trávu,
Ostane to navždy iba medzi nami,
Cítim tvoju vôňu, vidím ako ráno varíš kávu,
Prikryjem ťa bozkom, bozkám perinami.
Ráno do práce, do mesta len tak sa prechádzať budeme,
Spolu ruku v ruke, srdce v srdci,
Vzduch sebe sami navzájom všade si kradneme,
Nech to vidia všetci.
O pár rokov zas zobudím sa vedľa teba, šťastný muž,
A tak sa Vás pýtam, ako to viete,
Každý predsa vie že je to pravda dávnoveká, nuž,
Láska je ako kameň v rieke.
Pamätať si všetko ako on za tie dlhé roky,
Všetky vojny, staré dobré časy, dokonca tvoje prvé kroky.
Text: Michal Adamec
Bytosti I.
Telá boli stvorené dve, jedno Adamovo,
A to druhé z neho pochádza, nieje to človek,
To o čom hovorím, mení evolúciu,
Celé dejiny, celý pravek,
Adamovo telo je pevné ako kameň,
Ohybné ako guma, obrábateľné ako drevo,
Druhé je subtílne, nieje vytvorené na Zemi,
Nespútava ani neuchvacuje, je ako leporelo.
Subtílnemu telu stena nevadí,
Neudrží ho pod zámkom, ani mreža vo väzení,
Líšia sa tým že majú rozdielnych otcov,
Podobne ako duch a človek, nevravím o spestrení,
Tieto bytosti, na rozdiel od duchov,
Rodia deti putujú, nie sú však znesení,
Nie sú duchom ani človekom,
Lebo sú z mäsa, a človekom premenou, neboli vzkriesení.
Človek má dušu , ale duch ju nemá,
Predstavujú zvláštne tvory, nieto pre ne miesta,
Tieto bytosti, majú krásne príbytky,
Rozdelené do štyroch elementov, sme z jedného cesta,
Voda, vzduch, Zem a oheň,
Nymfy, Sylfovia, Pygmejovia a Salamandri, svoje názvy nepoznajú,
Všetci sú zdraví vo svojom chaose,
Tak ako rybe vzduch je voda, inde umierajú.
Text: Michal Adamec
|
