|
I.
Cez oblok
vidím ako dievča nasadí chalanovi obojok.
Naštastie je dvojdielny,
lebo by sa mu neprepchali parohy.
Má ich ako dvanástorák.
Chce to zakryť tým, že nosí účes ako bodliak.
(Otec vždy vraví:)
,,Pozri aký sú štastní."
Ešte, že ruky
si za tie roky, osvojili funkciu mašlí
lebo by ich už dávno, aj deti rozfúkli.
II.
Často uvažujem - kto som.
Vôbec to neviem.
Občas pripadám si ako osol,
čo ťahá mlynský kameň.
Len namiesto múky
sa sypú do vreca
na-hrubo
zomleté roky.
Možno,
som mláka.
Do ktorej sa dieťa práve obulo.
Stále uvažujem - kto som.
Vôbec to netuším.
Na svete som iba hosťom,
ktorého ťahá slnko za uši.
|
