Posledný stisk rúk v horúcom chvate,
letmý bozk na čelo, líce, tvár,
na oči vo vlhkom zamate.
na ústa, čo šepkajú chráň sa, chráň.
Železo vozňov o koľaj hrmí
v súzvučnom dotyku clivú pieseň.
Lúčime sa v tieni smutnej vŕby
na riasach slzy, v srdci tieseň.
Tam ďaleko, kde vlak sa vypriaha
zo svojej služobnej cesty
sa dvojo rúk v túžbe napriaha
pritúliť ju v srdce, kde sa celá zmestí.
Túžim bozkať drahú zem
ako žena šepkať: ľúbim, milujem.
Chcem zaboriť tvár do jej plyšu
tam, kde sa smutné vŕby kníšu.
Chcel by som postáť v tichu hnedých brázd,
oddať jej seba a s ňou spolu zrásť,
Z jej vody piť, skyvu chleba zjesť
a jak sladkú ťarchu sám v sebe ju niesť.
Ústa sú mi nemé
srdce nemlčí.
Žiaľ, clivotu zvieram
v prázdnom náručí.
Anna Vodičková
|
